Inside your heaven [HP Fanfiction]

32. Obliviate

„Previnenie nemožno ospravedlniť tým, že si sa previnil kvôli priateľstvu." (Marcus Tullius Cicero)

Andromeda vedela, že keby ju strýko Alphard nebol držať za rameno, keď šli do rodinnej hrobky, určite by sa zložila a vyplakala by potoky sĺz. On však stál pri nej a snažil sa ju prehovoriť, aby si to nebrala k srdcu. Lenže ju tak veľmi ranilo, čo jej sestry povedali. Akoby tie časy, keď boli maličké a boli priateľkami, boli len výplodom jej fantázie. Jej sestry ju nenávideli a povedali jej to celkom jasne. Slzy jej tiekli po lícach a snažila sa myslieť na niečo iné. Na svoju dcéru, na Teda, na rodinu, ktorú spolu vytvorili a na priateľov. Snažila sa prehovoriť samú seba, že svoje sestry k životu nepotrebuje. Ale jej srdce to pochopiť nechcelo. Pred očami stále videla tri malé dievčatká, každá bola iná nielen farbou vlasov, ale aj svojou povahou. Smiali sa spolu, hrali sa spolu, boli priateľkami. Teraz stáli na iných brehoch, rozhodli sa pre iné veci.

Vstúpili do rodinnej hrobky. Kráčali a ich kroky sa ozývali. Andromeda spozorovala náhrobný kameň svojej matky, pretože pri ňom boli čerstvé kvety. Priblížila sa a vybrala prútik. Vyčarovala veniec kvetov.

„Ona mi pomohla vtedy ujsť," šepla Andromeda. „Mala som pocit, že má chápe a že mi dáva voľnu cestu k láske. Lebo ona ju nemala."

„Určite to tak bolo," riekol jej strýko.

„Nezaujímala som ju. Bolo jej jedno, čo sa so mnou stane. Nechcela viac vedieť, ako sa mi darí. Ja hlúpa som jej poslala aj list, keď som sa dozvedela, že som tehotná a aj keď sa Nymphadora narodila. Ale nedostala sa mi žiadna spätná väzba. Prečo som taká naivná, strýko? Prečo si neustále myslím, že ma nemôžu len tak vymazať zo svojho života?"

„Nie si naivná, holubička," odvetil jej a položil jej ruku na rameno. „Máš len dobré srdce."

„Sú moja rodina. To sa nedá poprieť. Sama som matka a neviem si predstaviť, že by mi niekedy nemalo na Nymphadore záležať. Milovala by som ju, aj keby urobila niečo veľmi zlé, veď je to moja dcéra. Milovala by som ju za každých okolností, pretože to matky robia."

„Dobré matky," opravil ju. „Ako ty."

„Ty si myslíš, že bola zlá matka?"

„Nemal som o Druelle nikdy vysokú mienku," priznal sa jej strýko. „Videl som často, ako s vami jedná. S tebou, Bellatrix i Narcissou a urobil som si úsudok, že nie je dobrá matka. Áno, isto na to mala dôvody a Cygnus nepomáhal, pretože od nej očakávali synov a nie dcéry."

„Ona nás milovala. Všetky tri," pokračovala Andromeda, akoby ani nepočula, čo jej povedal. „Aspoň som si to myslela. Už si to nemyslím. Keby ma skutočne milovala, potlačila by svoju hrdosť, pýchu a chlad. Chcela by vidieť svoju vnučku. Nezaslúži si moje slzy."

„Nie, to si veru nezaslúži," prikývol strýko. „A ani tvoje sestry si ich nezaslúžia."

Andromeda ešte chvíľku hľadela na náhrobný kameň svojej matky, ale nič viac nehovorila. Slzy jej tiekli po lícach, občas si ich rukami zotrela, občas ich nechala tiecť ďalej. Snažila sa ich zastaviť, ale nešlo to. Plakala, lebo plač často pomáha. Snažila sa vyrovnať s tým, čo sa stalo z jej rodiny.

„Kde je vlastne môj otec?" šepla.

„Odcestoval."

„Ako dobre," prikývla. „Jeho vidieť nechcem. Nikdy viac. Nikoho z nich. Ani Bellatrix, ani Narcissu. Chcem si ich zapamätať také, aké boli. Nie, také aké sú teraz. Budem si niesť vo svojom srdci sestry, ktoré som niekedy dávno mala. Už ich však nemám."