Inside your heaven [HP Fanfiction]

29. Všetko má svoj čas

„Genialitu ktosi definoval ako schopnosť, urobil z mála mnoho. Táto charakteristika sa hodí aj na lásku." (André Maurois)

Prvé dni manželstva boli úžasné. Andromeda sa ešte nikdy necítila taká šťastná a spokojná. Vždy ráno vstala a pripravila Tedovi raňajky, aby nešiel hladný do práce. Cez deň upratala a navarila obed a potom si písala na verande. Čakala kým sa vráti domov a povie jej, ako sa mal. Poslala znova ďalšie listy Narcisse, ale nikdy sa jej žiaden nevrátil späť. Mrzelo ju to, ale aspoň mladšej sestre vždy napísala všetko nové, čo sa jej udialo. Často ju navštevovali Pandora a Priscilla. Všetko bolo aké pekné, že Andromeda ani nemohla uveriť tomu, že sa to deje, že je to pravda a že to nie je iba jeden pekný sen.

O pár týždňov zistila, že sa našlo niečo, čo jej na Tedovi začalo vadiť. Naozaj jej neklamal, keď jej raz spomenul, že je hrozne neporiadný. Bola to pravda. Tedové ponožky nikdy netrafili do koša na prianie. Váľali sa podľa potreby na miestach, kde si ich vyzliekol. To isté sa týkalo aj iných častí oblečenia. Teda nikdy nenapadlo ustlať postele. Svoje zápisky z práce mal tiež porozhadzované všade, kde ich študoval a skúmal. Bola presvedčená, že ani len netuší, ako sa umývajú riady. Nemala mu to za zlé, aj keď občas mu to vytkla. Na druhý deň však všetko našla tak, ako predtým. Bol v tomto vskutku nepoučiteľný.

„Ted." Jedného večera si k nemu prisadla na sedačku. Pri lampičke si ešte prechádzal nejaké zápisky z práce. Oprela sa o neho a pohladila ho po ruke. „Chcela by som na niečo vedieť tvoj názor."

„Áno?" spýtal sa jej, ale stále hľadel do svojich poznámok.

„Máš toho ešte veľa? Ja počkám, ak treba, hm?"

„Nie," odložil poznámky na stôl a usmial sa na ňu. „Stalo sa niečo?"

„Nie, len som na niečo chcela vedieť tvoj názor," pousmiala sa.

„O čo ide?"

„Vieš, keď si v práci celý deň, tak sa cítim trocha sama. Niežeby som ti zazlievala. Naozaj, som rada, že ťa práca baví a tak, ale niekedy sa cítim trocha osamotene a tak mi napadlo," vravela mu a ďalej sa odmlčala, lebo nevedela, ako presne chce navrhnúť túto tému.

„Čo ti napadlo?"

„Ešte sme o tom nehovorili," uhla pohľadom. Vstala a upravila obrúsok na stole, aby sa nejako zamestnala, lebo bola nervózna.

„Dromeda, prestaneš chodiť okolo horúcej kaše a povieš mi, o čo ide?" stiahol ju k sebe na sedačku.

„Chcela by som dieťa!"

Ted na ňu chvíľku hľadel bez slov. V tvári bol jemne ružový. Po pár sekundách sa zasmial. „Toto si sa mi bála povedať?"

„Hej," pokarhala ho a jemne udrela po ramene, „neposmievaj sa mi."

„Dromeda, bol by som ten najšťastnejší muž na svete, keby sme mali dieťa," povedal jej celkom vážne. „Páčilo by sa mi to. Nezarábam zle a síce každý mesiac dávam peniaze aj tvojmu strýkovi, aby som splatil tento dom, myslím, že dieťa si dovoliť môžeme. Okrem toho to čo od nás dvoch najviac potrebuje, je láska a nie peniaze."

Andromeda sa na neho usmiala a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Naozaj by som to bábätko veľmi chcela," usmiala sa.

„Uvidíme, čo sa s tým dá robiť," žmurkol na ňu Ted a pobozkal ju na pery. Na chvíľku sa od nej odtiahol a všimol si obálku na stole. „Čo je to?"

Andromeda sa pozrela jeho smerom a zobrala obálku do rúk. „Toto? To je, no veď, pozri sa," usmiala a podala mu ju.

Ted ju otvoril a vybral z nej list. Chvíľku ho čítal, úsmev mu nemizol z tváre, práve naopak. Bol stále širší a širší. „Prečo si mi to nepovedala hneď?" spýtal sa jej. „To musíme poriadne osláviť!"