Inside your heaven [HP Fanfiction]

7. Deň druhý

„Prvý krok k tomu, aby ste od života získali to, čo chcete, je rozhodnúť sa, čo to je."(Ben Stein)

Na ďalšie ráno sa Andromeda zobudila skoro. Ležala vo svojej posteli a iba sledovala stenu nad sebou.

Včera sa vrátila do klubovne až večer. Zvyšok popoludnia a kúsok večera strávila s Tonksom v knižnici a pracovali na esejach na vyučovanie. Čítali knihy a navzájom si pomáhali, aby eseje a ostatné domáce úlohy napísali čo najlepšie.

Pekné na tom bolo to, že s ním mohla tráviť čas bez toho, aby na nich niekto hľadel pochybovačne. Slizolinčania do knižnice sotva vošli a okrem toho si našli stôl až niekde vzadu knižnice, takže mali relatívne pokoj od cudzích očí. Samozrejme, že sa s tým priznala Priscille.

Andromeda nevedela, ako ten čas ubehol. Vedela iba jednu podstatnú vec – čas, ktorý strávila s Tedom Tonksom bežal rýchlo a ona sa v jeho prítomnosti cítila dobre.

Chvíľku ešte na neho myslela, ale potom si všimla, že je už veľa hodín a zobudila Priscillu, aby sa stihli plnohodnotne naraňajkovať a potom prišli včas na vyučovanie.

Dnes nemali ani jednu hodinu s Biflomorom. Trocha ju to zamrzelo.

„Čo sa stalo?" pýtala sa jej Priscilla. „Usmievala si sa a potom ti úsmev doslova zamrzol."

„Nič, vážne," odvetila jej Andromeda a usmiala sa na ňu.

„Počuj, Andy," zasmiala sa Priscilla. „Ten tvoj úsmev začína byť nákazlivý. Za posledné dva dni sa stále usmievaš. Čo sa to s tebou deje?"

„Vôbec nič, mám rada jar, mám rada slnko, to je celé," odvetila priateľke.

„Fajn, nebudem ťa do ničoho nútiť, aj tak obe vieme, prečo sa naozaj usmievaš," žmurkla na ňu Priscilla.

„Pouč ma, Pris."

„Haha, ja si počkám, kým mi to konečne povieš sama," vyplazila jej Priscilla jazyk.

„Si ako malé decko," zasmiala sa Andromeda.

„Zrejme," odvetila jej Priscilla. „Poďme na raňajky, som hladná ako vlk."

„Áno, poďme," prikývla Andromeda, vzala si tašku s učebnicami a ponáhľala sa za Priscillou do Veľkej siene.

Usadili sa za Slizolinský stôl a každá si naložila na tanierik to, na čo mala chuť. Andromeda si všimla, že Narcissa je nejaká povädnutá. Iba sa hrabala v jedle a dlhé blond vlasy mala vo vrkoči, čo nebol práve jej štýl.

Po raňajkách si preto na ňu počkala.

„Stalo sa ti niečo?" spýtala sa jej starostlivo a všimla si, že jej oči sú nejako zvláštne prázdne a trocha červené.

„Má inú, to s ňou bol," šepla jej sestra a snažila sa zadržať slzy.

„To je mi ľúto, Cissy," riekla jej Andromeda, ale v skutočnosti ju to trocha tešilo. Ak si niekoho vážne nechcela predstaviť ako manžela svojej sestry, tak to bol práve Lucius Malfoy. Bol to namyslený a arogantný blbec a ona vážne nerozumela tomu, čo sa jej maličkej sestričke na ňom páči.

„Ale nie je, neznášaš ho!"

„Cissy," oslovila ju Andromeda. „Samozrejme, že mi to je ľúto. Myslíš, že sa mi páči, keď trpíš? Samozrejme, že nie."

„Ach, prepáč, Andy," ospravedlnila sa jej Narcissa. „Som len priveľmi smutná a nahnevaná a neuvedomujem si, že sa chová ako idiot."

„To nič," odvetila jej Andromeda a potom ju objala. „Bude to dobré, Cissy. Vieš koľko chlapcov by umrelo, aby sa ti páčili?"