Inside your heaven [HP Fanfiction]

40. Odpustenie, udobrovanie, rozlúčka a prekvapenie

„Úplne chápať sa nebudeme nikdy, ale budeme a môžeme ďaleko viac, ako sa len chápať." (Novalis)

To ráno, čo Nymphadora Tonksová odchádzala poslednýkrát do Rokfortu, veľmi pršalo. Tedov dáždnik, pod ktorý schovával svoju manželku i dcéru, bol úplne mokrý a kvapky z neho stekali na zem.

Rozlúčil sa s Nymphadorou, zaželal jej veľa šťastia a požiadal ju, aby im poslala veľa listov.

„Len žiadne vylomeniny," žiadala ju Andromeda. „Uži si posledný rok a dobre sa uč. Nezabudni na MLOKy, sú veľmi dôležité. A dávaj si pozor, Nymphadora. Napíš nám a uvidíme sa na Vianoce," pobozkala ju na obe líca.

Ich dcéra (dnes s fialovými vlasmi) im zakývala a potom sa pobrala do vlaku. O chvíľku im už kývala z kupé, kde sedela s priateľkami a bola pripravená na cestu. Posledný rok na Rokforte. Andromeda i Ted hľadeli na vlak, na dcéru a obom sa im to zdalo až neuveriteľné, že ich dcéra odchádza už do posledného ročníka.

Bola pomaly dospelá, vyštudovaná a to znamenalo jedno. Obaja sa na seba pozreli a dobre to vedeli – čoskoro im odíde z domu a oni ostanú sami dvaja. Bola to situácia, na ktorú nebol ani jeden z nich pripravený a obaja mali pocit, že na to pripravení nebudú nikdy.

„Ahojte!" Kývala im Nymphadora, keď sa vlak pohol. „Ľúbim vás."

„Aj my teba," zakričal jej Ted.

Keď vlak zmizol z ich dohľadu, Ted chytil manželku za ruku a viedol ju von zo stanice. Pred stanicou rozprestrel dáždnik a obaja sa vybrali do londýnskych uličiek. Každý so svojimi myšlienkami na ďalší odchod ich dcéry. Tento raz iba do školy, ale kto vie, že keď sa vráti po tých desiatich mesiacoch, či im neodíde navždy.

***

„Mali by sme sa porozprávať," povedala Andromeda, keď sa vrátili domov. Ted odišiel rozprestrieť mokrý dáždnik na verandu a potom sa vrátil dnu a vyzliekal si vetrovku. „Povedala som, že by sme sa mali porozprávať," zopakovala mu Andromeda, lebo mala pocit, že ju dostatočne nepočuje.

„Áno, ja som to počul. O čom sa chceš zhovárať?" vravel jej a odišiel zavesiť vetrovku do chodby na vešiak.

Andromeda bola v kuchyni, postavila vodu na čaj. „O nás dvoch. O tom všetkom, čo sa stalo za posledné mesiace."

„Počúvam ťa," odvetil jej a vybral dve šálky z kredencu.

„Správala som sa divne," pripustila Andromeda. Voda v kanvici začala vrieť. „Bolo to odo mňa hlúpe. Ale prišla som o ďalšiu priateľku a Xeno niekam odišiel aj s Lunou a obaja sme ostali akísi osamelí v tomto prípade. Ja som prišla o priateľky a ty o priateľov. Neviem, prečo som sa rozhodla uzatvárať sa pred tebou," dodala smutne.

„Ako to, že si si to konečne uvedomila?" spýtal sa jej dosť rýpavo.

„Nymphadora mi otvorila oči," priznala sa Andromeda. „Včera večer, keď som sa s ňou zhovárala. Ted, je mi to naozaj veľmi ľúto."

Voda v kanvici zovrela a ona ju naliala do dvoch šálok a potom do nich vložila vrecúška s čajom. Postavila obe šálky na stôl a pozrela sa na manžela, ktorý akosi záhadne mlčal. Akoby k tomu nemal, čo povedať. Akoby nebral na vedomie jej ospravedlnenie.

„Dromeda, vieš," ozval sa po pár minútach ticha, „ja to chápem. Viem, že ťa trápi, čo všetko sa stalo. Pochovali sme takmer všetkých našich priateľov. Kvôli mne si prišla aj o rodinu. Cítila si sa posledné mesiace sama, je mi to úplne jasné. Nechápem iba jednej veci? Prečo si sa stránila mňa? Prečo som mal pocit posledné mesiace, že vôbec neexistujem? Nedala si mi ani len bozk na dobrú noc!"