Inside your heaven [HP Fanfiction]

38. Kolobeh života

„V knihe osudu sme všetci zapísaní v jednom verši." (William Shakespeare)

„Ahojte, mamka a tatko,

ten Rokfort je vážne úžasný, neklamali ste a ani Bill neklamal, že to je proste nádhera. Som šťastná, že som tu, ale fakt mi chýbate. Dostala som sa do Bifľomoru a je to super. Klubovňa je naozaj veľmi útulná a farebná. Nie síce ako dúha, ale farebná a svetlá je dosť.

Som na izbe s ďalšími štyrmi dievčatami a vyzerajú byť fajn, tak hádam si nájdem aj nejakú kamarátku. Hoci Bill sa so mnou bude kamarátiť stále. Bol trocha smutný, že nie som v Chrabromile aj ja (Charlie je), ale tak ja som to ani nečakala. Chcela som byť v tvojej fakulte, tatko (prepáč, mami).

Dúfam, že sa máte dobre a nie je Vám veľmi smutno.

Pozdravte odo mňa tetu Pandoru, uja Xena a hlavne malú Lunu.

Uvidíme sa na Vianoce.

Vaša Dora."

Andromeda sa spokojne usmiala, keď dočítala list od svojej dcéry. Naozaj sa potešila a padol jej kameň zo srdca, že Nymphadora nie je v Slizoline. Bifľomor bol skvelý a ona si bola istá, že pre jej dcéru bude skvelým miestom, kde sa bude vzdelávať a dúfala, že si nájde skvelých priateľov. A hlavne že tam bude šťastná.

Ted bol v práci, keď dorazil tento list. Andromede bolo naozaj smutno. Bolo to prvýkrát, čo bola tak dlho sama a hlavne, keď Nymphadora nebola doma. Našťastie sa ozval zvonček pri dverách a ona okamžite vyskočila ich otvoriť.

Vo dverách stála Pandora, na rukách mala malú Lunu a usmiala sa na priateľku. „Luna a ja sme vedeli, že budeš smutná, tak sme prišli na kus reči."

Andromeda sa zoširoka usmiala. „To je od vás veľmi milé," prikývla.

„Daj krstnej pusu, Luna," Pandora žmurkla na svoju dcérku a Andromeda si ju od nej vzala do svojho náručia.

Luna mala už tri roky a bola veselým dievčatkom s blonďavými vláskami, ktoré zdedila po Xenophiliusovi. Mala veľké modré oči, ktoré zdedila zase po Pandore. „Ahoj, krstná," usmiala sa na Andromedu a tá jej vtisla veľký bozk na čelo.

Pandora za sebou zavrela dvere a zamierili do obývačky. Luna sa hrala so svojou bábikou, ktorú si doniesla a ony dve sa zhovárali. Prevažne o deťoch a o manželoch. Andromede celkom dosť utiekol čas.

„A kedy sa vráti Doa?" spýtala sa Luna, keď sa šla napiť čaju.

„Až na Vianoce," odvetila jej Andromeda.

„To je ale dlho," zhodnotilo dievčatko a vzalo si aj keksík. „Ona by sa so mnou hrala."

„Budete sa spolu hrať na Vianoce," uistila ju Pandora. „Uvidíš. Vieš, miláčik, Dora musela ísť do školy, kde sa bude učiť ako byť skvelou čarodejnicou. Raz do tej školy pôjdeš aj ty a mamička bude na teba veľmi hrdá. Budeš mi posielať listy a ja sa budem na každé prázdniny tešiť, aká skvelá čarodejnica si. Budeš sa učiť kúzliť a budeš mať veľmi veľa skvelých kamarátov. Budeš tam veľmi šťastná. A aj mamička bude šťastná za teba."

Dievčatko ju počúvalo, hoci dostatočne nerozumelo jej slovám, lebo bolo ešte maličké. „Dobre, mami," usmialo sa. „Budem tam raz veľmi šťastná."

Andromeda ich iba sledovala a myslela na Nymphadoru. Aj ona si želala, aby na škole nemala problémy, aby bola jednoducho šťastná. Čo viac si matka pre dieťa môže vôbec želať?