Dangerous Dancer

1. Bye, bye NY

Poznáte ten pocit, keď máte dokonalý vzťah so svojou posteľou, užívate si spánok, no budík má stále niečo proti tomu? Prečo som len nešla spať skôr? Vedela som predsa, že dnes vstávam o 5:00. Ale samozrejme, ja sa musím flákať po obchodoch. Posledný deň v New Yorku, čo vám poviem. Aby ste boli v obraze - letíme do Španielska, kde na nás čaká mužská, alebo ženská tanečná skupina, s ktorou budeme spolupracovať. Zaujímavé, však? Nemám o tomto projekte veľa informácií, no ten, kto to vymýšľal, musel byť asi zhúlený, alebo niečo podobné, pretože zdravému človeku by, podľa mňa, toto nikdy nenapadlo. No náš schopný manažér nás zatiahol do tejto organizácie, tak s tým nemôžem nič urobiť. Ono ani by to pre mňa nebol taký veľký problém, keby som vedela, kto a čo budú zač naši kolegovia. Respektíve kolegyne, pretože keby sa tam objavia tie stvorenia v podobe mužov, asi sa zastrelím. Tak a teraz ste asi pochopili, že neznášam mužskú rasu. Prečo? Asi pred rokom som mala krásny vzťah, ktorý trval myslím, že dva roky. Človek je zamilovaný ako somár do kopy sena a myslí si, že je so svojou láskou na celý život. Bola som mladšia, zaláskovaná a totálne hlúpa. Že vraj si iba s kamošmi vypil a zviedla ho nejaká žena a samé výhovorky a potom ďalšie výhovorky. Možno som mu mala veriť, no kto by mi zaručil, že sa takto neopije a nepovedie ma znovu? Nechala som ho a odišla za babami do našej tanečnej skupiny. Rok som ho nevidela a ani ho netúžim vidieť. Pri najlepšom by som ho asi zmiešala so zemou. No už je to za mnou. Neznášam tie stvorenia a ani ich k životu nepotrebujem, priam keď ich cítim na blízku , mám chuť utiecť.

Ešte ležím v posteli a asi by som sa mala ísť zbaliť. O deviatej odlietame. Bože, keď sa pozriem na ten môj bordel, je mi do plaču. Pozviechala som sa a prehrabávam sa vo veciach, ktoré ani nie sú moje. Vidím tu napríklad Rosynu košeľu, Anabelline papuče a všetko možné. A konečne som sa dopracovala aj k mojim veciam. Zobrala som na ruky tú hŕbu šiat a trmácala sa s tým chodbou do Rosynej izby. Na chodbe už bol veľký zhon, baby pobehovali sem a tam a hľadali svoje veci po ostatných izbách. Cestou som stretla Nadiu a Alice, našu "šéfku".

Hodila som tie veci na Rosynu posteľ a vôbec ma netrápilo, že v nej ešte leží. Podišla som ku oknu a odostrela žalúzie. "Vstávame princezná, o štyri hodiny letíme." zvrieskla som, a ňou to ani nepohlo. Nezadusila sa náhodou pod tými vecami? Nie. "Ešte chvíľu." ozvalo sa tlmené protestovanie spod kopy šiat. Nechala som ju na pokoji a utekala si pobaliť svoje veci. Zatiaľ čo som tu nebola, niečo sa tu zmenilo. Samozrejme, že zmizla Anabellina kopa. Aspoň že to mám už všetko vypratané.

Zbalená, ospalá a neupravená som kráčala po chodbe a ťahala za mnou môj čisto biely kufor, ktorý už, chudáčik, určite nie je biely. Oproti mne kráčali dvaja muži, mohli mať okolo dvadsať rokov a usmievali sa na mňa. Nechápala som to, pretože som si istá, že vyzerám ako verná priateľka E.T. mimozemšťana. Rýchlo som vbehla pred jedno zo zrkadiel na chodbe a.. o.. môj.. Bože... Ja som si nezapla horné gombíky na šatách. Nevyzeralo to tak strašne, ale predsa len som mala toho odhaleného viac, než by sa patrilo. Chalani mali skvelý výhľad, už chápem tie perverzné úsmevy.

A tak teraz sedíme na letisku s nohami vyloženými na mojom sivom kufri a krátime si čas hľadaním nejakých tých španielskych skupín. Zapla som Google aj ja a vyhľadalo mi to samé neznáme postavy, ako napríklad Iglesias, no dobre, tak toho poznám, Shakira a Jennifer Lopez, tie patria pod Španielsko? Tak dobre, väčšinu som nepoznala, no aj tak mi neprišiel nikto vhodný na tento projekt. Možno tak tí CD9, päť chalanov ale neviem, či sa venujú aj tancu. Každopádne budem najradšej ak sa náš tajuplný kolega okolo mužského pohlavia ani neobšuchne. "Tak čo, našla si niekoho?" nakukla mi do mobilu Anabelle. "Nie, čo ty?" pozrela sa do toho svojho a pokrčila plecami. "Ani nie, ale pozri na tohto. Je cute, však?" do nášho rozhovoru sa priplietla Alice. "Kto? Ukáž. Veď na to nevidím." nespúšťajúc zrak od displeja som zamrmlala: "Veď nemáš okuliare." poďakovala mi za postreh a nasadila si ich. "Noo tak ten by sa mi páčil. Potencionálne by sme ho mohli dostať, akurát nemá skupinu, čiže sa môžme s ním rozlúčiť. Alebo si ho proste vyhľadáme." Daj mi pokoj s chalanmi. Pomyslela som si. Ale pekný je, to musím uznať. Avšak určite jeden z tých namyslených pajácov, čo si o sebe myslia, že sú najlepší speváci na svete. No nič, musím vypnúť Google, pretože už nám to letí. Pekne sa pomodliť za dievčenskú partu a môžme ísť.

Nastupujeme do lietadla. Sedím pri okne, aspoň, že môžem pozerať von. Trochu mi prišlo zle a asi som bola aj bledá, pretože sa ku mne nahla Anabelle, ktorá sedela vedľa mňa. "Bojíš sa, však?" prikývla som. "Ja dám na teba pozor. Nikto ti neublíži." stisla mi ruku a usmiala sa. Opätovala som jej to a znovu sa pozrela von oknom. Čaká ma dlhá cesta. Bye New York. Hola Barcelona...

Dúfam, že sa vám prvá časť pozdáva. Hlas aj koment poteší :)