Veríte v lásku na prvý pohľad? Nie? Nuž, ani 17-ročná Anette, ktorá po zlej skúsenosti nemyslí na nič iné, len na kariéru úspešnej tanečníčky, ktorá sa uberá tými správnymi chodníčkami. Život sa zdá byť dokonalý, až pokým nepríde malý skrat, ktorý A...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ľudia, prosím túto časť berte s menším odstupom času.To aby ste sa v tom nestratili.
Anette
Čumela som ako puk, pokým mi nedošlo, kto predo mnou vlastne stojí. Z tých liekov mám trochu spomalené myslenie. "A-anabelle, čo tu robíš?" Koktala som. Naozaj som tu nečakala zrovna ju. "A-ako? Odkiaľ vieš, že som tu? Ty si o tomto nemala vedieť." Nešlo mi to do hlavy. To som už taká oblbnutá, že neviem o tom, že som jej dala vedieť? Veď to by som dobrovoľne nikdy neurobila. Mala som tu pretrpieť istú dobu a potom odísť do Španielska na jej svadbu. "To ťa nemusí trápiť. Dôležité je, že som tu." Usmiala sa, no v jej hlase som cítila prísnosť. Podišla ku mne. "Anette, čo sa stalo?" Aha, takže som ju nevolala ja. Mám jej to povedať, nemám? "An, si moja najlepšia kamarátka, ale toto ti nechcem povedať. Nie som na to zrovna hrdá." Úspešne som potláčala slzy. Posadila sa na posteľ vedľa mňa a objala ma. "Anette, vždy tu budem pre teba. Rešpektujem, že mi to nechceš povedať. Ale kedykoľvek si to môžeš rozmyslieť, hm?" Povzbudivo sa na mňa pozrela a ja na ňu trochu ľutostivo. "Kto ťa zavolal?" Spýtala som sa polohlasne. "Karolína. Ehm... Anette, je tu so mnou ešte niekto." Povedala opatrne, akoby sa bála, že jej za to niečo urobím. Pritom dnes by som neurobila nič ani muche. "Kto? Prišla aj Rosy? Ešte som s ňou nekomunikovala." Tešila som sa, no z Anabellinho pohľadu som vedela, že Rosy to nebude. "Tak Diego?" Naďalej som sa usmievala, ale An stále krútila hlavou. "Tak...koho potom?" Úsmev mi sám od seba zmizol z tváre a začala som sa obávať, akého človeka so sebou doniesla. "A... ja... neviem ako ti to povedať." V očiach som jej videla smútok, netušila som, čo to má znamenať, no v kútiku duše som vedela, kto je tu s ňou. "Kde je?" Vyzvedala som, ale nechcela som radšej vedieť, kto to je. "Na chodbe." Toho človeka a mňa delila od seba stena. Priala som si, aby v nej nebol žiadny otvor a aby zostal na druhej strane naveky, čo sa však nestalo. V tej chvíli, ako som sa začala modliť za moje skolabovanie, niekto zaklopkal na dvere. Obe sme synchronizovane otočili k dverám hlavu a v nich sa objavil.... On. "Nie." Zašepkala som a prudko potriasla hlavou. "Nie. Ty nie." Nemala som čas zastaviť slzy, ktoré si predsa len našli cestu von. Stekali mi po lícach ako splašené a ja som bezmyšlienkovite zoskočila z postele. Rozbehla som sa k dverám, no ešte som sa zastavila pri ňom. Pozrela som mu priamo do očí, hnedo zlatých, v ktorých som sa opäť dokonalo strácala. "Ty si tu nemal byť." Stálo ma veľa síl povedať mu niečo, no nakoniec som sa premohla. Chcel mi niečo povedať, ale ja som sa rozbehla preč a utekala cez chodbu niekam von z oddelenia. Keď som bežala cez recepciu, všimla som si, že sa ma snažia chytiť sanitári. V behu ma nikto neprebehne. Pomyslela som si a bežala ďalej, až pokým sa predo mnou nezjavil jeden zo sanitárov a ja som mu vbehla rovno do náruče. Plakala som ako zmyslov zbavená a stále opakovala dookola "Nie, nemal tu byť." Vzali ma opäť dovnútra, kde ma preložili na psychiatriu.
"Prosím vás, kto... tu nemal byť?" Opýtal sa ma cvokár, ktorému som cez moje vzlyky ledva rozumela. "Otec môjho dieťaťa." Zamrmlala som. Tie slová zneli tak hrozne, až mi z nich behali zimomriavky po chrbte. "Ale veď pán Michael bol s vami stále." Nechápal to. Nie, nechcem mu to vysvetľovať. Zložila som sa na posteli a ďalej plakala. Mala by som prestať, vraj sa zahrávam v tomto stave so životom. No a čo. Už mi je to jedno. Zrazu som iba pocítila, ako ma niekto chytil za ruku a do predlaktia mi vystrelila mierna bolesť. Trochu to zaštípalo, no nič viac sa neudialo. Až o pár minút neskôr som pociťovala únavu a ďalej si už nič nepamätám.
