Dangerous Dancer

27. Niečo malé a diamantové

Ahojtee ľudia! Som tu s novou časťou. Mala byť v nedeľu, ale našťastie ma kopla múza a mohla som ďalej písať. Pieseň nemá s časťou nič spoločné, len som ju počúvala popri písaní. :D Želám vám príjemné čítanie. ;)

Anette

Ráno som sa zobudila s Abeho rukami obmotanými okolo môjho pásu. Zahniezdila som sa v perinách a rozhodla som sa oddychovať pokiaľ sa Abe nevzbudí, no potom ma napadlo, že by som mu mohla urobiť raňajky. Opatrne som sa začala vymotávať z jeho objatia. Už som skoro bola vonku, keď ma stiahol znovu za sebou a ja som dopadla tvárou k nemu. "Nikam nejdeš, zostaň so mnou." zašepkal a vtisol mi božtek na čelo. "Dobré ránko," zaklipkala som očami a zadívala sa do tých jeho. "Oddychuj a ja idem spraviť papať, dobre?" pobozkala som ho na nos a vyskočila z postele, aby ma nestihol stiahnuť naspäť.

V dome bolo hrobové ticho. Abeho rodičia zobrali Isabel na výlet a Juan sa niekam vytratil, takže máme celý dom pre seba. Rozmýšľala som dosť dlhú chvíľu, čo by som mu urobila a nakoniec, keďže som nemala chuť vystávať dlho pri sporáku, som mu urobila vajíčka. Zastihol ma akurát v strede prípravy, keď som to mala už skoro hotové. Objal ma zozadu a pritiahol k sebe tak, že som nedočiahla na sporák. "Počkaj počkaj, hneď to bude." Začal ma bozkávať na krku a jeho ruky blúdili po mojom tele. "Teraz nie som hladný." zašepkal a pokračoval v činnosti. "A načo som to robila?" vyčítala som mu, no jeho to neodradilo a pohotovo mi odpovedal, "ja ti to vynahradím niečím príjemnejším. Chýbaš mi, láska." Zaskučal a ja som mu nemohla odolať. Jeho vôňa mi udrela do nosa, čo spôsobilo, že sa mi od samého rozrušenia podlomili kolená. On mi to vypol. Normálne mi vypol sporák. Odtiahol ma ďalej a otočil k sebe. Moje pery opäť zakryl svojimi a ja som nemala šancu protestovať.

V posteli, polonahá, vzrušená... a práve mi musel zazvoniť mobil. Tentokrát to naštvalo aj mňa. "Nedvíhaj to. On počká." Zaskučal Abe a odsunul mi ho ďalej z dosahu. V súboji som vyhrala. "Čo chceš, Diego?" zdvihla som to podráždene. "Ehm... asi dnes nemáš čas, čo?" Spýtal sa opatrne. "Mám, čo potrebuješ?" - "Potom ti to poviem, čakám ťa o štvrtej pred mojim domom." - "Hej, počkaj, ale ja neviem kde..." zložil. Kde mám, dopekla, nájsť jeho barak, keď mi to ani nepovie? Čo môže odomňa chcieť? Čumím na ten mobil ako na mimozemský zjav. Znovu mi zavolal. "Práve mi došlo, že ty asi nevieš kde.. Prídem po teba." A znovu zložil. Čo mu je? Nejaký nervózny. Abe nado mnou celý zmätený na mňa hľadel jak na debila, preskakoval pohľadom raz na mňa, raz na mobil. "Čo chcel ten chuj?" Spýtal sa s nadvihnutým obočím a frustrovane si ľahol vedľa mňa. "Vraj mi to vysvetlí potom." Pomrvil sa, "to už?" - "Čo už?" nechápala som. "Ale nič. Miláčik, už to nechajme taak." pretočil sa na mňa a znovu začal tie svoje prekliate ruky pchať tam, kam nemal. Mučivo pomaly sa dotýkal mojich kriviek a mňa to privádzalo do šialenstva. Bolestivo zastonal, strhol zo mňa posledný prekážajúci kus oblečenia a prerušil celú krásnu predohru, začo som ho aj zbuzerovala. "Skrátka ťa chcem, chápeš to?" zamrmlal zatiaľ čo mi bozkával krk. Chce ma. Aj ja jeho. Zrazu už mi to prestalo prekážať a celá som sa mu podvolila.

"Neboj sa, unesiem ti ju iba na pár hodín." ubezpečoval Abeho Diego zatiaľ čo ja som si sadala na miesto spolujazdca. "O to mi nejde, kľudne si ju nechaj," vyplazil jazyk a jedným očkom na mňa žmurkol, za čo som usilovne hypnotizovala pohľadom prístrešok na dome, aby mu spadol na hlavu, "ale.. si si istý, že už teraz? Nie je to na ňu priskoro?" Čo priskoro? A na koho? Na mňa? Spanikárila som. Čo na mňa chystajú? "Abraham, viem, do čoho idem..." povedal Diego tvrdým hlasom a rozlúčil sa s ním. Ale tomu zmrdovi to len tak neprejde. Vraj nechaj si ju...
"Diego, môžeš mi vysvetliť, čo sa deje?" Spýtala som sa s malou dušičkou, dúfajúc, že sa ma nič netýka. "Na mieste ti to vysvetlím." Vraj, že chce vidieť môj pohľad, keď sa to dozviem a teraz by to prinajlepšom napálil do stromu.