Dangerous Dancer

55. Dve potvory

Anette

Sedel na mojej posteli a zrejme čakal na mňa. "Jeeej Luky, ahoj." Vystískala som ho až som ho skoro rozpučila. "Čo ty tu?" Teda jeho som tu naozaj nečakala, ale zase An bolo väčšie prekvapenie. "No tak, prišiel som ťa pozrieť. Chýba mi spolusediaca." Zafňukal a potom sa zasmial. Ešte pred hodinou som bola ako mŕtvola a zrazu, keď prišiel jeden jediný človek, vrátila sa mi moja osobnosť. Tak trochu. "Zajtra by ma mali už pustiť domov, potom ideme do Španielska a už budem v školeee." Informovala som ho, no on sa netváril veľmi spokojne. "Prečo tak skoro? Podľa mňa by si tam nemala chodiť." Pokrútil hlavou a opäť sa posadil vedľa mňa. "Aj keď som ešte nezistil, čo sa ti stalo, mám taký pocit, že to bolo kvôli... tamtým ľuďom." Kývol hlavou niekam preč. Má pravdu, ale pre Anabelle to urobím. "Nie, len menšie problémy doma. Neboj, zvládnem to." Zaklamala som a pokúsila sa o úsmev, no zlá nálada sa pomaly predierala na povrch. "Neverím ti, ale radšej to nebudem riešiť. Vieš predsa, čo hovoríš." Povzbudivo sa usmial. Hej viem, až na to, že mám izbu na psychiatrii. Celkom smutné. Radšej som mu neodpovedala a zahľadela sa do okna. Bola už tma. Zostalo mi zima, čo bolo na mne aj vidieť, keďže som sa triasla ako čivava. Lukáš to na mne videl tiež a tak ma objal. Teplo som síce pocítila, no vo vnútri mi stále bolo zima, akoby mi tam niečo chýbalo. "Ako sa máte v škole?" Zmenila som rýchlo tému, aby sme sa ďalej nerozprávali o mne. "A tak.. posledné dva týždne riešime len spomienky na ples, teba a tvojho neznámeho, s ktorým si tancovala. Všetci majú podozrenie, že to bol Viktor z IV.D." Musela som sa zasmiať. "Viktor by o mňa ani nezakopol. Vážne si nemohli vymyslieť niečo iné?" Neodpovedala som mu na všetko, na čo sa pýtal. "Tak teda kto to bol?" Vyzvedal ďalej. "Luky, ja sama neviem." Dobre, áno, tuším, kto to bol, ale nie som si istá na 100%. Predsa som mohla mať aj halucinácie, čo je u mňa na dennom poriadku. "Prečo mám pocit, že mi stále klameš?" Lebo ti klamem. Ako to, dopekla, môže vedieť? Usmiala som sa a postavila sa z postele. "Naozaj mi to nechceš povedať?" Pritiahla som si sveter viac k telu. "Lukáš, mám tu na to psychológa." Odbila som ho a otočila sa naspäť k nemu. "Ja sa ti nemusím spovedať." Povzdychol si. "Ja viem, ale pochop, bojím sa o teba." A čo ja s tým? "Povedz v škole, že ma zajtra púšťajú domov a že sa mám dobre." Otvorila som dvere a ukázala mu cestu von. Poslúchol ma, no vo dverách sa ešte zastavil a nahol sa ku mne. "Viem, že sa niečo deje. Mňa neoklameš." Vzhliadla som k nemu. Stavíš sa? Šiel ďalej a zatvorila som dvere. Najvyšší čas sa pobaliť.

Abraham

"...vstávaj, vstávaj... Vstávaj ty poleno hluché!" Zahučal mi do ucha León a mňa skoro šlahlo o zem. "Au! Boha, nekop ma, dobre?" Skotúľal som sa z pohovky rovno na zem a zostal tak ležať. León ma znovu štuchol nohou do hlavy. "Počúvaj, ty idiot, ešte raz sa ma dotkneš, letíš cez balkón." Namieril som naňho prst, no stále som sa neunúval zdvihnúť sa z podlahy. Zase ma kopol. Na provokáciu som zatvoril oči a robil sa že znovu zaspávam. Vtedy som zacítil v oblasti brucha silnú bolesť. To ten idiot do mňa hodil topánku. Otvoril som jedno oko. "Ty bastard." Rozbehol som sa po ňom a ten začal šprintovať do izby Isabel. Nasledoval som ho, malá nevedela, čo sa deje, ale potkla ma, aby mal León ešte väčší náskok a ja som zletel do jej postele. Ignoroval som to a šprintoval ďalej za tým hovadom. Po nejakej tej chvíli som ho nakoniec chytil na chodbe. Schytil som ho pod golierom a pritlačil k stene. "Počúvaj. Ty somár jeden somársky, ešte raz ma zobudíš a si mŕtvy muž." Začal sa smiať ako pominutý, až mu tiekli slzy. "Ty budeš mŕtvy muž, keď sa vrátiš. Padaj, Natalia ťa už čaká dole." Aha. Doktor. Som zvedavý, čo na mňa prichystala tentokrát.

Cesta autom prebehla v nepríjemnom tichu, ani jeden z nás neprehovoril. Dobre, snažil som sa prehodiť pár slov, ako sa má malé, ako sa má ona, ako sa skamaratila s Isabel, no ona mi odpovedala jednoslovne. Vraj dobre, dobre a neviem. Za celú cestu vyslovila tri slová! Vtedy som sa naozaj začal báť, že jej niečo je, lebo ona bola vždy tá komunikatívna. A teraz ako mŕtvou vodou obliata. "Natalia, čo ti je?" Spýtal som sa jej v čakárni. Úplne ma ignorovala. "Čo? Nič nič." Usmiala sa a naďalej zízala do zeme. Klepala nohou a mne to bolo vrcholne nepríjemné. "Tak čo by som mal byť ja nervózny, tak si nervózna ty? Čo je to s tebou? Ty sa hádam netešíš?" Snažil som sa byť čo najtichšie, aby nás nepočuli ostatné šťastné mamičky s oteckami. A mne sa z toho zdvíhal žalúdok. "Teším, ja len že sa bojím. Lekár mi povedal, že je poškodený." Vyklopila to. Zostal som ako obarený, neschopný slova. Opäť ma to odrovnalo. "A to mi hovoríš až teraz?" Nestihla mi odpovedať, keďže nás zavolali dovnútra. "Taaak sa pozrieme na toho krpca." Povedal ten starý úchyl a žmurkol na mňa. V tej chvíli som si prial, aby som bol niekde v strede oceánu a žraloky by mi ohryzávali končatiny. To by bolo asi príjemnejšie. Nevedel som, čo mám robiť a tak som tam len stál a pozoroval, čo robí Natalia s tým lekárom. Normálne mi je zle z toho, čo vidím a to nie som ani na mieste gynekológa. Fuj, Krista jeho. Akože, nevidím nič, čo by som nemal, veď pozerám sa na Nataliinu tvár a sem tam na obrazovku, kde bol obraz toho "vnútorného" ultrazvuku, ale keď si mám predstaviť, čo zažíva on, asi by som hneď tu na mieste vyvrátil obsah žalúdka. Ja toto vážne nechcem. Zabite ma, prosím. Asi po tých desiatich minútach sa doktor zatváril znepokojene a skoro som spadol na zadok, keď mi oznámil tú zdrvujúcu vetu... dvojičky... Toto nemôže myslieť vážne. "Natalia?" Precedil som cez zuby a myslel som, že vyskočím z okna. Nie, dvojčence nie. Pokrčila ramenami a tvárila sa rovnako ako ja. "Vy sa netešíte?" Spýtal sa ma ten chuj. Mal som chuť vynadať mu, aj keď on za nič nemôže. Neznášam sa, neznášam tie deti, ktoré možno nie sú moje, neznášam Nataliu, neznášam celý tento svet! "Hh," zasmial som sa nervózne, "samozrejme, že sa tešíme. Že, Natalia?" Hlas mi preskakoval jedna radosť. Myslel som, že sa tam rovno rozplačem. Predsa som nemohol urobiť takú strašnú vec, aby mi to karma vracala takýmto krutým spôsobom.