Dangerous Dancer

5. Odhalenie

Ráno ma zobudila zapnutá telka. Zaspala som na gauči, ktorý bol tiež mimoriadne pohodlný. V telke bežalo moje CD Tom and Jerry. Milujem Disney postavičky. Kedy vlastne odišiel Abraham? Dúfam, že pred tým, než zistil toto moje tajomstvo. O Tomovi a Jerrym nevie ani Anabelle. To je srdcová záležitosť. Dnes sa už stretneme všetci. Zovrelo mi žalúdok. Budem musieť klamať aj jemu? Musím to s Alice nejako vyriešiť. Hodiny spevu má už za sebou. Ale spievať stále nevie. Toto raz praskne. A budem najhoršia ja. Pomaly som sa odšuchtala do kúpeľne a dala som sa do poriadku - jemný make-up, biele šaty s čiernymi bodkami, béžové ihličky, ktoré ladili s klobúkom na mojej hlave. Rovnako ako Anabelle, aj ja obľubujem klobúky. Načo sa vlastne takto fintím? Aj tak budem dnes tancovať. A spievať.. no zbohom.

S babami sme sa stretli o 13:00. Šli sme na obed a poradiť sa ešte ohľadom tancovania. "Anette, ty budeš ako vždy vzadu spolu s Nadiou a Rosy. Ja a An budeme vpredu." Dávala nám pokyny Alice. Ale ja som musela protestovať. "Počkať, ale veď Nadia tancuje lepšie ako An. Prečo nie je vpredu ona?" Nechápala som jej logiku rozloženia. "Pretože budeme tancovať tú poslednú choreografiu, vieš, láska? Kde si vlastne včera bola? Volali sme ti niekoľkokrát." Prosto som sa vyhovorila, aj napriek tomu, že telefón musíme mať povinne pri sebe. "Ehm.. Nepočula som ho." Pokrčila som ramenami a odfúkla si, keď to prestala riešiť. "Dobre teda. Myslím, že sme dohodnuté. Môžeme vyraziť. Bože, baby, ja sa bojím. Určite to bude nejaký krásavec." Rozplývala sa nad ním Alice a ani nevedela, ako vyzerá. Možno je to úplná obluda. Pomyslela som si a pokračovala ďalej v ceste do auta.

Keď sme prišli na miesto, čakali na nás tentokrát už všetci zo skupiny. Chcem vystúpiť ako posledná. A ak to bude možné, vôbec sa neukazovať na oči jemu... čím menej ľudí o mne vie, tým lepšie. Už som úplný cvok, musím sa dať dokopy.

''Dievčatá, dovoľte, aby som vám predstavila leadera našej skupiny, Abrahama Matea.'' Stop. Počujem správne? Kto? Vyhľadala som ho pohľadom a... dokelu. To si zo mňa robíš srandu. Musela som sa nad tým zasmiať, ale akosi som nechcela, aby vedel, že som tu. Dievčatá sa šli zoznámiť. Ja som sa radšej robila neviditeľnou. "Dobre.. tak.. už sa poznáme všetci. Je načase, aby sme sa spoznali aj tanečne. Baby, pôjdete prvé?" Navrhla Catalina. Nič iné asi nezostávalo.
"Áno. Kde sú mikrofóny?" Zisťovala Alice a ja som sa len modlila, nech to nepraskne už dnes. Prešla som si rukou po vlasoch, keď mi oznámili tú krutú pravdu. "Dnes bez mikrofónov. Niečo sa s nimi deje. Musíme ich dať do opravy." Panika. Čo teraz? S Alice sme si vymenili vystrašené výrazy. Okey, tak akože dnes spievam ja a inokedy bude Alice. Nič sa nedeje, všetko mám pod kontrolou. Zaujali sme svoje miesta a pózy, pustili hudbu a ja som si veselo pospevovala dúfajúc, že sa na mňa nikto nepozerá.

Hotovo. Je po tom. Všetci tlieskajú a ja som si vydýchla od úľavy. Pozerajú na Alice ako na zjavenie, netuším prečo. Ozval sa Abraham. Zamrazilo ma, keď som počula jeho hlas. Dnes mi robí také šoky ako nikdy. "Ty, v tých bielych šatách. Prečo si vzadu?" Trvalo mi malú chvíľku kým mi došlo, že sa to pýta mňa. "Ja? Neviem. Baby asi tancujú lepšie." Snažila som sa naňho nepozerať, ale slušnosť mi to zakázala a tak som sa mu musela pozrieť do očí. Pristúpil bližšie. Zostaň tam! Zostaň tam, nepribližuj sa! Dopekla, nepozeraj na mňa! "Myslím, že ty si lepšia. Alice, prečo je vzadu?" Alice pozrela na mňa. Ja na ňu. Takto to nemalo byť. ''Bojí sa byť vpredu. je to veľmi hanblivé dievča.'' Povedala s predstieranou pokojnosťou, ako keby mu oznamovala, že obloha je modrá. "No dobre. Nebudem to riešiť,'' otočil sa, aby sa vrátil na miesto. Zastal. Choď ďalej! "Ako sa vlastne voláš? prepáč, ale nezaregistroval som to." Opýtal sa ma zmätene a ja som pochopila, že nemá cenu to ďalej naťahovať. Pozrela som naňho. Dopekla, spoznal ma! "A..Anette?" Asi som mu tým vyrazila dych, alebo čo. "Vy dvaja sa poznáte?" Vykríkli zborovo všetci v miestnosti. Až mi to prišlo čudné. "Nie.. vlastne áno. Videli sme sa párkrát. Ale veď to je jedno. Riešili sme, prečo som vzadu. No tak.. hej, som hanblivá." Rýchlo som to zahovorila, pritom som robila zo seba hlúpu. Predsa on musel niečo tušiť. "Hej, párkrát videli." zabrblal a otočil sa ku svojej skupine. "Dobre tak.. Poďme my." Povedala Catalina zmätene. Všetci na mňa upierali pohľad a ja som sa cítila dosť nepríjemne. Rozostúpili sa a hudba začala hrať. Nech už je to za mnou. "AM, baby AM.." Prečo je taký pekný? Cítila som na sebe jeho pohľad. Nebol však jediný. Znovu mi je zle. Poďme preč. Zahľadela som sa naňho, zahryzla som si do pery a radšej si prezerala aj ostatných. Čas mi zrazu prišiel veľmi rýchly. Skončili. Tlieskame. Pozerám na neho s otvorenými ústami. Už nikdy túto pieseň nechcem počuť. A tá choreografia. Nikdy... lebo sa mi podlomia kolená.

Po tanci sme si šli niekam sadnúť. Pokecať a tak. "Abe, ako bolo v Cádize?" Spýtal sa ho... ah.. Michael. Áno, ten Michael. Najväčší sukničkár na svete, neskutočný idiot a môj bývalý. Raz ho vykastrujem. Prisahám. "Perfektne. Bol som tam síce iba dva dni, ale bolo to vážne úžasné. Po roku sa vrátiť domov." Prišlo mi to ľúto. Aj ja by som už mohla ísť domov. Som preč pár mesiacov. Chýbajú mi. Do očí sa mi začali hrnúť slzy a tak som radšej odbehla na wc. "Ospravedlňte ma nachvíľu." Zamrmlala som a neviem, či to niekto aj počul. Musím sa ukľudniť. Nádych.. Výdych.. "Hej, čo sa stalo?" Vtrhla dnu Rosy. Neudržala som sa a spadla jej do náručia. "Chýbajú mi, Rosy." Pustila som slzu. "Tíško, aj mne. Neplač." Hladkala ma po vlasoch. "Poď vrátime sa tam a všetko bude v pohode. Uvidíš." Chytila ma za zápästie a viedla naspäť k stolu. "Čo ti je?" Spýtali sa ma baby. "Nič, nič. Len sa mi zatočila hlava." Abe na mňa ustarostene hľadel a keď som mu konečne venovala pohľad, usmial sa. Hral sa s kľúčmi od auta a pozoroval všetkých naokolo. "Naozaj mi nič nie je." Uistila som ho s falošným úsmevom. Zdá sa, že som ho veľmi nepresvedčila. Po štyroch hodinách, okolo 22:00, sa naša skupina začala rozpadať. Najprv odišli Alice s Nadiou, po nich chalani a Ana. Zostali sme tam ja, Abe, Catalina, Rosy a Anabelle. Pomaly som sa zdvíhala na odchod. Objala som baby a odišla.
Počas cesty mi zvonil mobil: Abraham. Nezdvihla som. Nechcem telefonovať pri šoférovaní.

Doma som mu zavolala späť. "Ahoj, chcel si niečo?" Radostne som sa ho opýtala, no navonok som pôsobila smutne. "Nie len.. Všimol som si ako si zareagovala na to, keď som hovoril o domove. Si v poriadku?" nezdala sa mi jeho prehnaná starostlivosť, ale bolo to milé. "Áno, len mi bolo smutno. Už je to v pohode." Usmiala som sa sama pre seba a zapla v telke CD z rána. "Môžem sa prísť uistiť?" Navrhol a ja som nebola schopná protestovať. "Ja.. bola by som rada, ale nechcem aby si kvôli mne sem chodil. Musíš byť už unavený." A potom som začula klopkanie na dvere. "Nie som a stojím pri tvojich dverách." To je od neho pekné. Bežala som otvoriť. Potešilo ma to. "Poď dnu." Pozvala som ho a ihneď ho usadila v obývačke. "Pozerávaš rozprávky?" Dopekla.. ja som to nevypla. "Ehm.. nie." Nervózne som sa zasmiala a vypla to. "Vááážne?" Zatiahol pobavene. "No dobre. Áno. Ale ak o tom niekomu povieš, si mŕtvy." Pohrozila som mu prstom priloženým na krku. "Takže ty a rozprávky. To by som nečakal. Už by ma neprekvapilo keby si vytiahla jednorožca." Žmurkol na mňa. "Láskavo ma nepodpichuj, dobre?" Poznamenala som naoko urazene. Zasmial sa. "Dobre, dobre. Som ticho." Zdvihol ruky v obrannom geste. "Hmm.. tak, ako bolo v Cádize?" Áno, pýtaj sa ho to, lebo nikto to ešte nespomenul... "Ako som hovoril, úžasne. Bol som s rodinou, kamarátmi a tak." Videla som tú spokojnosť v jeho tvári. "Aj ja by som sa rada vrátila domov." Posmutnela som. "Kde vlastne bývaš?" Zaskočil ma touto otázkou. "Budeš hádať, alebo ti to mám povedať?" Postavila som sa a pomaly sa otočila, akoby mal preskúmať moje rysy a podľa toho to zistiť. "Vyzeráš na Američanku." Pošúchal si bradu a pozeral na mňa. "Ďaleko od pravdy nie si, ale nesprávne. Poznáš Slovensko?" Pravdepodobne som ho touto informáciou dosť šokla. Zostal na mňa civieť s otvorenými ústami. "A.. Ako si sa dostala až sem?" vyjavene sa ma spýtal. "To je dlhý príbeh. Raz ti to poviem." Mávla som rukou a sledovala rozprávku v telke. "Dobre. A prečo si mi nepovedala, že si tu so skupinou?" Prstom ma štuchol do boku. Odsadla som si od neho preč. "Nepýtal si sa." Vycerila som zuby. "Ty si strašná. Veď aj ja by som ti povedal o mojej pozícii." Teraz je to už jedno. "Ja viem. Ak to potrebuješ vedieť, dostala som sa sem cez talentovú súťaž. Mama je Španielka, takže som tu strávila polovicu detstva. Ale povedz mi, čo si robil doma. Chcem vedieť viac." Stíhačka... Zamyslel sa. "A tak.. Mám dvoch psov, ktorých som si doniesol aj sem. Väčšinu času som trávil s nimi, s priateľkou. Za dva dni sa toho nedá veľa stihnúť." Pokrútil hlavou a mne stuhli črty. S priateľkou.. "Hmm.. Ste spolu dlho?" Zaujímala som sa aj keď ma to absolútne nezaujímalo. "Asi dva roky." Skoro mi zabehlo ale našťastie som sa dokázala kontrolovať. Tak čo tu chceš dokelu? Aj keď na to asi nemám dôvod, či právo.. proste... zabolelo to...