Dangerous Dancer

56. Láska na prvý pohľad

Je to tu: Veľký deň Anabelle a Diega. Mi Vecina trochu odveci, ale možno sa hodí do kapitolky. Určite čakajte ešte iné podoby tejto piesne. :)

Anette

"Sľúb mi, že si dáš na seba pozor. Ani nevieš ako rád by som šiel s tebou." Pobozkal ma na čelo a zahľadel sa mi do očí. "Sľubujem." Aj mne je ľúto, že nemôže ísť so mnou, no pracovné povinnosti nepustia. On bol, samozrejme, pozvaný tiež, veď predsa mal hádky len s Abem, s ostatnými bol v pohode. No v poslednej chvíli ho šéf požiadal o jednu láskavosť, slušne platenú, takže to sa len tak neodmieta. "Budeš mi chýbať." Lúčili sme sa snáď pol hodinu. "Aj ty mne." Vtedy ohlásili môj let a tak som sa musela vzdialiť. "Pa." Zamávala som mu a poslala vzdušný bozk.

V lietadle som opäť sedela pri okne. Mám to rada, pretože môžem sledovať cestu, aj keď tentokrát mi to veľmi nevyjde, keďže je 21:55 a cez noc nič asi vidieť nebudem. Možno tak osvetlené mestá, na to sa teším. Cestu som ani neprespala, keďže o chvíľu prestupujem v Manchesteri. No keby som vedela, koho tu stretnem. Ako na just si ku mne prisadla starenka, presne tá, ktorá so mnou cestovala z Buenos Aires. "Nepoznáme sa?" Začala. Doširoka som sa usmiala a podoprela si hlavu. "Gumová kačka." Dúfala som, že si to ešte pamätá. "Bože, to ste vy?" Zasmiala sa, "ako sa máte?" Fuh, teta, ani sa nepýtaj. "Žijem a čo vy?" - "Pomaly dožívam." Položila si ruku na moje koleno a usmiala sa. "Už ste si to s tým priateľom vyjasnili?" Povedala opatrne. Pokrútila som hlavou. "Za tie tri mesiace sa toho udialo veľmi veľa. Nebol na to čas." Starenka nechápala a tak ma požiadala o vyrozprávanie príbehu. "...pred dvoma týždňami som zistila, že som otehotnela." Začala som. "Ale to je krásne, nie?" Rozžiarila sa. "No pred piatimi dňami som oňho prišla. Abe bol za mnou, no nechcela som mu to povedať a stále neviem, či by som vôbec mala." - "Nie som si istá, ako to dopadne, ale zaslúži si, aby to vedel." Skonštatovala. Viem, že má pravdu, ale nechcem, aby ju mala. "Ja neviem, nebudem si nič pripravovať dopredu. Uvidím, ako to budem cítiť v danej chvíli." Babička ma pochopila a asi sme obe vedeli, že bude lepšie na túto tému už ďalej nediskutovať.

Je to tu. Vidieť cez okno lietadla Barcelonu je zvláštny pocit. Myslela som, že už sem nikdy v živote neprídem. Ale osud to zariadil inak, som tu a nič s tým nemôžem urobiť. V hlave som si skontrolovala, či mám všetko. šaty, make-up, kozmetika a rôzne ďalšie blbosti, hlavne svadobný dar. Všetko mám, môžeme pokojne pristáť. Keď ma na letisku Michael vystrájal, myslela som len na to, nech už som doma. Vôbec sa na tú svadbu neteším, aj keď Anabelle ľúbim z celého srdca. Hlavne sa obávam okamihu, kedy Abemu poviem celú pravdu a on mi oznámi, že ma už nikdy v živote nechce vidieť. Na všetko som pripravená. Ale aj tak sa bojím...

S kufrom v ruke som hľadala Leóna, ktorý má pre mňa dôjsť. Zbadala som ho až asi po pol hodine, usmevkoval sa jedna radosť a ja som sa musela tiež. "Ahoooj." Silno som ho objala a ona mňa tiež. Dala som mu pusu na líce. "Ako sa máš?" Spýtal sa ma keď sme šli k jeho autu. "Unavene. Čo ty? Rosy to s tebou vydržala?" Nadhodila som. Zasmial sa. "Nie. Ale sme kamaráti, neklapalo to a obaja sme to vedeli." - "Ou, bodaj by to tak bolo aj s nami." Sklonila som hlavu. Otvoril mi dvere na aute a posadila som sa. "Neboj, to bude v pohode." Venoval mi široký úsmev a nasadol do auta. "Veď ale... Bol za tebou, nie? Vy ste si to nevysvetlili?" Začudoval sa. "Ako vieš, že bol za mnou?" Zvraštil obočie. "Hmmm, Pablo ho nechcel pustiť, pretože už sme zrušili strašne veľa koncertov z tohto dôvodu. Ale on aj tak šiel." Naštartoval a mňa to dosť šokovalo. On ho za mnou nechcel pustiť a on aj tak za mnou prišiel. Usmiala som sa sama pre seba. Cesta autom mi prebehla strašne rýchlo, keďže reč nestála a s Leónom sme si mali toho veľa povedať. Až nakoniec sme zastavili pred obrovským hotelom, kde bola ubytovaná väčšina svadobčanov. Kufor mi León ochotne zobral do môjho apartmánu, ktorý som mala spojený s Rosy! "Anette!" Vykríkla hneď ako ma zbadala a skočila mi do náručia. "Bože, teba som nevidela tak dlho." Zapišťala a naďalej ma stískala. "Ako si sa mala?" Spýtala sa, keď sa odo mňa odtrhla. "Fuh, ani sa nepýtaj." Zafučala som a zvalila sa do postele. "Prečo? Rozprávaj, preháňaj, prosiiim." Skočila za mnou. Asi som nemala na výber a tak som jej všetko podrobne vysvetlila. Zvládla to prekvapivo dobre, no nezaobišlo sa to bez sĺz. Rozprávala som tak dlho, až som sa ani nenazdala a bol večer. Keďže Anabellinu rozlúčku so slobodou som nestihla, šla som ju aspoň pozrieť. Bola nervózna, behala sem a tam. "Nerob prievan." Zasmiala som sa. "Toto ti tiež poviem, keď sa budeš vydávať. Načo som sa to ja dala, za tie nervy mi to nestojí." Mala šťastie, že to nepočul Diego, ktorý odbehol niekam preč. Asi tuším kam.