Dangerous Dancer

4. Tajnosti

Doma som sa zvalila na posteľ a uvažovala, čo urobím ďalej. Skončiť nemôžem. Ale tiež sa nemôžem stretávať s tým idiotom každý deň. Chcem ísť domov... Každý dobre vie, aj ja to viem, že ho proste nemôžem len tak ignorovať.

Nemám sa komu vyrozprávať. Možno by som mohla zavolať Anabelle. "Áno?" Zdvihla to takmer okamžite, po prvom zazvonení. "Ehm.. ahoj An. Myslíš, že by si mohla prísť?" Spýtala som sa jej s malou dušičkou, pretože som sa bála, že som ju zobudila. "Anette, stalo sa niečo?" Počula som, ako zíva. "Dobre vieš, čo sa deje. Prosím ťa, prídeš?" Neozývala sa "An?" Zaúpela som celá nervózna, či nezaspala. "Hneď som tam." Zložila a ja som si vydýchla od úľavy.

Prišla takmer o 10 minút. Je to také ochotné dievča. Kto by už len kvôli mojim problémom vstával o 23:30 z postele? Anabelle.. Prezvonila ma, že je tu. Otvorila som a vrhla sa jej do náručia. Zovrela ma v tuhom objatí. ''Chcem sa s tebou o niečom porozprávať.'' Odtrhla sa odo mňa, stále ma držiac za plecia a hodila po mne nechápavý výraz. Sadli sme si na posteľ a ja som jej všetko vysvetlila. "Chcem odísť zo skupiny." Vydýchla som a významne som sa na ňu pozrela. "Čože?!" Vypleštila oči ako ešte nikdy. "Hej," vzdychla som si, "nemôžem tu byť s ním nasledujúcich bohvie koľko mesiacov. To nejde, tváriť sa, že sa nič nestalo. Keď ho uvidím znovu, zabijem ho." Zaťala som päste. "Anette, netrapoš. Je to za vami. Ja viem, že mne sa to povie ľahko, ale nemôžeš to urobiť. Hlavne nie teraz, keď potrebujeme tvoj hlas. A ja.. ja ťa potrebujem aby som prežila medzi nimi." Vrhla som sa jej do náručia. "Aj ty vieš spievať. Aj Alice. Trochu..." prižmúrila som jedno oko a pošúchala si ucho so spomienkou nad spevom Alice. Ale vie tancovať a to je hlavné. "Nie, nevie a ty to dobre vieš. Prosím ťa, maj rozum. Budeš toho idiota ignorovať." No, to som si myslela aj ja. Chcelo sami plakať. "Asi máš pravdu. Bude to tak najlepšie." Usmiala sa a chytila ma za ruku. "Všetko bude v pohode, Anette. Zajtra máme voľno, kým sa nevráti ten oný z Cadízu. Zaujímalo by ma, či aj on bude taký fešák ako ostatní. Mohli by sme si urobiť nejakú dámsku jazdu, čo povieš?" Milujem to dievča. Vždy vie, ako ma rozveseliť. Musela som ju objať. "Ďakujem, An. Si tá najlepšia kamoška na svete." - "Nemáš zač, ty moje zlatíčko." Pustili sme si ešte film 8 Statočných. Bola to noc plná smiechu, ale aj plaču. Nepamätám sa, kedy sme zaspali, ale veď to je jedno. Takúto dobrú náladu som nemala už dlho.

Ráno som sa zobudila ako prvá, An ešte spala. Mala som chuť zazvoniť jej niečím do ucha, ale nechala som ju spať. Zatiaľ som si šla urobiť čaj a prechádzala sa po balkóne. Mala som krásny výhľad na rannú Barcelonu, užívala som si chladný vietor, ktorý mi prefukoval vlasy. "Dobré." Prišla za mnou, zívala a prehrabovala si strapaté hniezdo na hlave. "An, ešte raz vďaka, že si včera za mnou prišla. Bez teba by som sa asi zložila." Venovala mi len letmý úsmev a popohnala ma, aby som si pohla a šla sa prezliecť a prichystať.

V meste bolo vážne super. Užívali sme si každú sekundu. Všetko sa zdalo byť dokonalé, až pokiaľ ma z reality nevytrhla tá tvár. On ma asi nevidel. Prečo, Bože, mi nemôžeš dopriať aspoň deň bez tých prekliatych stvorení?! "Anette, čo ti je?" pokývala mi pred očami Anabelle, pretože ja som zrejme bola hlavou niekde inde a dávala imaginárne päste do ksichtu tomu idiotovi. "Ale nič. Poďme ďalej." Zatriasla som hlavou a obzrela sa, či tam ešte je. Nebol. Aspoň že. "Dobre teda," zrazu nadskočila a prudko sa otočila ku mne, "ale veď ty budeš mať narodky! P..." Vedela som, čo chce povedať a tak som ju rýchlo zastavila, než to stihla dokončiť. "Nie! Nič nechcem!" Rozhodne som pokrútila hlavou. "Ticho buď. Neprerušuj ma. Pôjdeme sem, do športového obchodu, vyberieš si niečo." Chytila mi zápästie a ťahala ma dovnútra. "Nie, Anabelle, nič nechcem. Nevieš to pochopiť?" Bola som rozhodnutá zostať na mieste a ani sa nepohnúť, ale jej to bolo jedno a šla sama. "Dobre no. Kúpim ti niečo sama." Zaškerila sa. Skoro som ju zabila pohľadom. Ale na druhú stranu som rada, že si niekto na mňa spomenul.
Keď už som v tej Barcelone, prajem si iba jednu vec. Navštíviť rímskokatolícku baziliku Sagradu Famíliu. Prekrásne architektonické dielo. Už som spomínala, že chcem byť architektkou? Ale nejako sa mi to nedarí popri tancovaní. "Tak teda ja musím ísť. Lebo potom nestihnem kúpiť ten darček. Pa." Objala ma a už jej nebolo. Zostala som sama. Kam pôjdem? Papiernictvo. Potrebujem sa odreagovať. Vstúpila som dovnútra a poobzerala sa. Je to tu iné. Taký menší chaos ako inde. Pristúpila som k vitrínke s kufríkmi a začala hľadať nejaký zaujímavý. Moju pozornosť upútal červený drevený kufrík so zlatým štítkom, na ktorom bolo napísané Aquarell set. Vypýtala som si ho. Sympatická pani mi ho podala. Prešla som rukou po dubovom dreve a otvorila kufrík. Vykuklo na mňa 72 farieb - akvarelové pastelky. 4 štetce, guma a množstvo ďalších drobností. Kúpila som si ešte skicár na tento druh maľovania, biele gélové pero a sadu markerov. ''Kufrík, markery, pero... bude to 143,60€ prosím.'' No hej, mala by som si zaobstarať nejaké lacnejšie značky. "Wow, nejako veľa vecí.." ozval sa hlas za mnou. Neunúvala som sa otočiť. "Áno, budem mať narodeniny a chcem mať istotu, že mi nikto nekúpi nejaké drahé veci čo chcem.." Zachichotala som sa a jedným očkom škúlila na muža, ktorý stál za mnou. Zasmial sa. "Tak to všetko najlepšie prajem!" povedala predavačka spolu s mužským hlasom, s ktorým som sa bavila. "Ďakujem," usmiala som sa a otočila. Predo mnou stál vysoký muž. Bol mi povedomý. Usmiala som sa ešte raz a obišla ho. Spolu s pokladom som vyšla z obchodu a pobrala sa domov, ale po ceste som nad ním musela premýšľať. Ja som ho už niekde videla. Alebo nie? Už mi z toho šibe, je tu priveľa mužskej rasy.

Rozbalila som si môj 'narodeninový darček' a začala kresliť. Ani som nerozmýšľala nad tým čo robím. Nakreslila som vlka vyjúceho na mesiac. Namiesto mesiaca som dala lapač zlých snov. Pastelkový náčrt som začala prechádzať mokrým štetcom. Bolo to ako balzam na dušu. Po tomto kroku nasledoval posledný, obťahovanie detailov. Urobila som čierne korálky na pierkach, pár čiarok a moje dielo bolo hotové. Táto práca ma napĺňa. Zrazu mi zazvonil mobil. Prišla mi správa: Poď mi otvoriť.'Skoro som dostala infarkt , keď som na displeji uvidela Abrahamovo meno. Ihneď som bežala ku dverám. ''A-ahoj.'' Venovala som mu široký úsmev a oprela sa o dvere. "Ahoj, neruším?" Úsmev mi opätoval a v očiach sa mu zjavili iskričky. "Samozrejme, že nie." Pozvala som ho ďalej. "Pozri čo mám.." zaškeril sa a spoza chrbta vytiahol karamelizované Honey Latte. On je fakt super. "Odkiaľ vieš kde bývam?" Sledovala som ho s otvorenými ústami a žiarivými očami. "Našiel som ťa podľa špz-ky auta. Na recepcii som si vypýtal tvoje číslo izby a tak.. som tu. Raz ti to vysvetlím podrobnejšie." Žmurkol. "Určite neruším? Vyzerá to tak, že si mala prácu." Rozhliadol sa okolo a zbadal rozložené farby na stole. "Em.. áno, maľovala som. Ale už je to hotové." Vysvetlila som mu zavierajúc dvere. "Ty maľuješ? Tajíš mi ešte niečo?" Vypleštil na mňa tie jeho dokonalé čokoládové oči. "Veľa vecí. Dozvieš sa postupne." Žmurkla som naňho a odviedla ho do kuchyne, kde som mu ukázala moje dielo. "Wow, to je naozaj dobré. Venuješ sa tomu dlho?" Vyvaľoval oči ako na zjavenie. "Nie, kreslím iba keď mám na to čas. Čo nie je veľmi často." Zhabala som si ceruzky a vložila ich do kufríka. "To je škoda, máš naozaj talent. Ak ťa to prekvapí, aj ja si kreslím." Vypadli mi skoro oči. "Ty kreslíš?" Spýtala som sa ho s pootvorenými ústami. "Niee. Popri práci sa niekedy tak odreagujem, ale nie sú to žiadne umelecké diela." Zasmial sa a ja som zostala v šoku. "Ukáž mi niečo. Prosííím." Zaúpela som, čím som ho aj presvedčila. "Tak dobre no." Dala som mu papier a ceruzky. "Aale ja to neviem." Povedal mi, keď nakreslil prvú čiarku. "Ticho a kresli." Poslúchol ma a nakreslil roztomilý obrázoček. "A že nevieš kresliť. Akú prácu vlastne máš?" Vyzvedala som. "To sa ťažko vysvetľuje. Keď budeme mať viac času, poviem ti. Ale povedzme, že fotím." Nepochopila som to. "Fotograf alebo model?" Ako tak na neho pozerám, asi viem odpoveď. "Model. Ako vravím, musím ti to vysvetliť inokedy. A ty robíš čo?" Hmmm... "Tancujem, spievam. Showbiznis." Pokrčila som ramenami trochu smutne. "Ale veď to je úžasné, nie?" - "Ani nie. Mám trému zo zoznamovania." Povzdychla som si. "Ešte totiž nepoznám nášho leadera." Doširoka sa usmial. "Hej? To bude dobrý chlapík. Neboj sa, určite si budete rozumieť. A ty sa na neho tešíš?" Podozrivo vyzvedal. "Hmmm... asi áno. Ozaj, kde si bol včera?" Chvíľu rozmýšľal. "Bol som doma, v Cádize." Oznámil mi úplne s kľudným svedomím. Po tejto vete moje srdce vynechalo pár úderov. Myslím, že prestalo biť. "Povedal som niečo zle?" Nadvihol obočie. "Akurát že tréma účinkuje." Zadívala som sa mu do očí. "Alee to bude v pohode." Povzbudivo sa usmial a ja som myslela, že od nervozity čoskoro vyskočím z kože.