Dangerous Dancer

51. Prekážka

Pardon za nepríjemný gif, ale takto nejak sa odohráva situácia... príjemné čítanie prajem.

Anette

Keď som roztvárala oči, nebola som si istá, či ešte žijem alebo som sa ocitla v inom svete. Snažila som sa zo seba vydať nejaký zvuk, no moje hlasivky ma neposlúchali. Keď sa mi aspoň trochu vyjasnil rozmazaný obraz, rozoznala som pri sebe Michaela. Mal ruky pritisnuté k ústam a hľadel kamsi do okna. Až po dlhšej chvíli sa pozrel na mňa a okamžite v tvári nadobudol živý výraz. "Anette moja." bydýchol a chytil ma za ruku. "Č-čo sa stalo?" Zamrmlala som. "Odpadla si." Povzdychol si. Bezmyšlienkovite som blúdila očami po miestnosti a zistila som, že je tu s nami aj lekár. "A čo Toby?" Spýtala som sa nečakane. Michael sa ustarostene pozrel na doktora. "Čo je s ním?" Naliehala som, no Michael sa stále neunúval povedať mi čo i len slovko. Prudko som sa posadila a zahľadela sa na doktora, ktorý taktiež na mňa ustarostene hľadel. "Čo je s mojím dieťaťom?" Pozerala som striedavo raz na Michaela, raz na doktora. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a ja som si prehrabla vlasy. Inštinktívne som hodila na Miša pohľad, nech mi už konečne povie, o čo ide. Pokrútil hlavou a prudko sa posadil. "Zomrel..." Zašepkal a mne sa zastavilo srdce. "Nie." Vydýchla som. Začalo sa mi ťažko dýchať a v hlave mi vírili myšlienky ako v splašenom tornáde. Môj Toby. Je preč. Nie. To nemôže byť pravda. Zabila som svoje dieťa. Abrahamove dieťa. Začala som plakať ako psychicky narušená a kričala som, nech mi vrátia moje dieťa. Nikdy som nevedela pochopiť tieto stavy žien, ktoré si prešli tým, čo ja. Ale teraz, keď som si to vyskúšala na vlastnej koži, obdivovala som ich, že to dokázali zvládnuť, pretože ja mám pocit, že čoskoro vyskočím z okna. Doktor aj Michael sa ma snažili udržať v pokoji, no ja som kričala, nech ma pustia, že chcem ísť za mojim nenarodeným synom. Utápala som sa v žiali, ktorý ma privadzal na zlé myšlienky. Stratila som to najcennejšie v mojom živote.

"To bude v poriadku, neboj." Utešoval ma zatiaľ čo som mu plakala na hrudi. "Nebude." Zasmrkala som a civela niekam pred seba. Ako to môže byť v poriadku, keď som prišla o syna? Ako? Jasné, jemu to môže byť jedno, predsa on si nevytrpel toľko bolesti čo ja. "Mišo, ja... Ja ti musím niečo povedať." Bola som pripravená povedať mu, že on nebol otcom, no niečo mi hovorilo, aby som to nerobila. "Pane, môžem vás na chvíľu požiadať..." Do izby vkročil lekár a kývol hlavou smerom na chodbu. Michael ho poslúchol a odišiel. Zazerala som naňho a prepaľovala ho pohľadom. "Čo ste s ním urobili?" Zasmrkala som a urobila naňho psie oči. "Boli sme radi, že sme zachránili vás. Dali ste si štyri dávky v priebehu desiatich minút." Čo? A-ale veď som si dala iba dve. Či? Vysvetlila som mu to, no vtedy som nebola úplne pri zmysloch a nemôžem si väčšinu pamätať. Za všetko môžem ja. "Ako sa cítite?" Spýtal sa ma po chvíli. "Ako by ste sa cítili vy, keby vám zomrie dieťa?" Odpovedala som mu otázkou a potom už bol ticho. "Prepáčte." Sklonil hlavu a posadil sa vedľa mňa. "Viete... Keď som bol v rovnakom veku ako vy, tiež sa nám podarilo počať dieťa. Bola o rok staršia. Obaja sme sa tešili, až raz.. šli sme autom a..." začal sa mu triasť hlas, "do cesty nám vbehlo akési zviera. Trhol som volantom a.. Zišli sme z cesty. Zomreli obaja. Dodnes si to vyčítam." Do očí sa mi začali drať slzy rovako ako jemu. Pripomenulo mi to moju autonehodu kvôli tomu idiotovi. Avšak nechápala som, čo mi tým chce povedať. "Teraz však mám rodinu, dve deti a krásnu manželku. Nemôžete sa vzdať takto rýchlo." Pokrútil hlavou a postavil sa. "Ja... Budem vám držať palce." Povzbudivo sa na mňa usmial a odišiel. Hneď ho vystriedal Michael a vo mne sa rozlial pocit, že ho každú chvíľu zabijem. Áno, dobre, stojí pri mne, pomáha mi, ja si to vážim, ale naozaj potrebujem byť chvíľu sama. "Miško?" Podišiel ku mne plný očakávania. "Donesieš mi prosím ťa ten notes s piesňami?" Súhlasil. Yes! Konečne som sa ho aspoň nachvíľu zbavila.