Dangerous Dancer

37. Odpustíš mi?

Anette

"M-M-Michael?" Habkala som a medzi tým som si dvihla mobil naspäť pri ucho. Mama prikývla trochu nechápavo. Ona totiž nevedela, prečo sme sa rozišli a my sme jej nakecali, že sme zostali kamaráti. Teraz už viem, že klamať sa nevypláca. "Pozvi ho ďalej." Rozhodla som nakoniec, čomu som sama bola dosť prekvapená. "Ahoj." Vstúpil po chvíľke do mojej izby a zatvoril za sebou dvere. "Si v pohode?" Neunúvala som sa odzdraviť ho. "Prečo ťa to zaujíma?" Spýtala som sa podozrievavo a celého si ho premerala. Naozaj predo mnou stál Michael, ktorý ešte pred pár dňami tancoval so mnou v Argentíne. Čo tu chce? "Anette, stále ťa ľúbim." Zazrela som po ňom. "Posledných pár dní to tak nevyzeralo." Skonštatovala som. Rozhodil rukami, "fajn, tak som chcel, aby si žiarlila." Toto zistenie ma šokovalo. Prechádzal sa po mojej izbe a nakoniec si sadol na stoličku. "Odpusť mi to. Bol som už zúfalý. Keď som videl vás dvoch.. ahh...," skryl si tvár do dlaní, "šalel som." Pozrel sa na mňa. Z neznámych dôvodov som mu... verila. Ja som verila Michaelovi Graysonovi. Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. "Ja.. to som nevedela." Dostala som zo seba. "Prosím ťa, daj mi ešte šancu." Pokrútila som hlavou. "Nemôžem, nedokážem ti už veriť." Posadil sa ku mne na posteľ a chytil ma za ruku. "Ja viem, že som to pokašľal, ale ja som už nevedel, ako ťa získať späť. Za tie dva roky som nič nevyviedol, bol to iba malý skrat a všetko sa posralo. Všetko, čo som teraz urobil, bolo iba z čistého zúfalstva." Hľadel na mňa so slzami v očiach a ja som... sa rozplakala. Ako malé dieťa. Uvedomila som si, že on mi spôsobil menej bolesti, než Abraham. Padla som mu do náručia a smrkala. Sama som neverila tomu, že sa toto deje. Ale naozaj som sa rozhodla dať mu ešte šancu. "Tentokrát ma nesklam. Prosím." Ďalej som plakala, no cítila som z neho veľkú úľavu. A to ma upokojilo. Stále som však cítila krivdu voči Abrahamovi. Mala som pocit, akoby som ho podvádzala. Ale on ma mohol tiež. Môžem aj ja. A pocit viny nemusím mať, predsa sme sa rozišli. "No tak, neplač." Utišoval ma a hladil po vlasoch. Milovala som to, keď som kedysi plakala kvôli škole alebo tancovaniu. On bol mojou jedinou oporou a chápal ma, keď som sa cítila zle. Napriek tomu som však nevedela, či ho dokážem ešte niekedy ľúbiť. Rozhodla som sa skúsiť to. Uplakaná som sa pozrela naňho. Usmieval sa, no vdela som, že iba preto, aby som sa začala aj ja. "Prosím, zostaň tu." Zašepkala som, z čoho zostal dosť vykoľajený. pravdepodobne nečakal takúto reakciu. Prikývol s pootvorenými ústami. "Počkaj chvíľu." Povedala odišiel preč. Medzitým, čo niečo robil v kuchyni, som sa uložila do postele a rozmýšľala. Nemôžem prestať na to myslieť. Čo ak som urobila chybu? Pouvažovala som nad tým a vlastne... on bol super. Závidela mi ho každá kamarátka až pokiaľ ma nepodviedol. Ale aspoň sa priznal. Abraham nemal ani toľko odvahy povedať mi pravdu. Z myšlienok ma vytrhlo, keď Mišo prišiel do izby aj s dvomi šálkami. Bol v nich môj obľúbený čaj s príchuťou lesného ovocia. Horúca čokoláda to však nebola. "Ďakujem." Usmiala som sa a zobrala si od neho hrnček. Zadívala som sa doň. Vzápätí som zdvihla zrak k nemu a hľadela mu primo do očí. Boli sme k sebe nebezpečne blízko. A potom len vyplnil medzeru medzi nami a ... tentokrát som mu bozk opätovala.

Ráno som sa zobudila s príšernou bolesťou brucha. Nervozita už je tu. Rýchlo som vypla budík, aby som ho nevzbudila a potichu vyliezla z postele. Zahľadela som sa naňho. Je zlatý keď spí. Zobrala som si šaty a šla sa prezliecť do kúpeľne. Cestou tam som stretla rozospatú mamu. "Takže Miško tu zostal. Už ste si to vyriešili?" Spustial na mňa. "Ehm.. hej." Pritakala som a modlila sa, nech sa nepýta ďalej. Nepýtala, našťastie. "To som rada." Povedala nakoniec a ja som si definitívne vydýchla. Mama milovala Michaela, vlastne všetci v rodine. Nebol dôvod rozchádzať sa s ním.

Do izby som sa vrátila už upravená a prezlečená. Poslednýkrát som sa ešte zadívala do zrkadla. "SI krásna." Začual som za sebou. "Ach, zobudila som ťa?" Usmiala som sa. "Nie, neboj. Kam ideš?" Zvraštil obočie. "Do školy." Stručne som mu odpovedala a hodila do taštičky lesk na pery. Zostal šokovaný, no ignorovala som to a poslala mu vzdušnú pusu. "Musím ísť, pa." Celkom rýchlo som sa spamätala. Musím priznať, že ma to trápi, no ten pocit o chvíľu pominie. Musí. včera večer sme spolu nespali, samozrejme, že chcem s tým počkať. A chcem si overiť, či je ochotný s tým počkať, ako mi vravel.