Dangerous Dancer

11. Prekvapenie

Abraham

"Anette, prosím ťa, preber sa. Prosím." Túto vetu opakujem snáď stý krát so slzami v očiach. Ja viem, že nijako tým nepomôžem, ale proste.. musí sa prebrať. Musí. Sú to dva dni od havárie. Dva dni je v bezvedomí, pripojená na dýchacie prístroje. Myslel som, že budú musieť pripojiť aj mňa. Naozaj by som radšej zomrel za ňu. Je to divné, ja viem. Poznáme sa ani nie dva týždne a už by som za ňu obetoval život. Pre nikoho iného by som to nikdy neurobil. Ešte pred pár dňami som si bol istý, že ľúbim inú, a teraz príde ona. Som z toho trochu zmätený. Dokáže sa človek zaľúbiť za niekoľko dní? Alebo za jednu minútu, čo tú osobu vidí? Vtedy v Starbuckse. Ten jej úsmev. Doslova ma okúzlila. Náhoda, že sa naše cesty takto podivuhodne stretli. Takto uvažujem už pár hodín. Nechcem od nej ani na chvíľu odísť. Chcem byť pri nej keď sa preberie.
"Počúvaj, choď sa najesť. Dnes si ešte nič do úst nedal." Napomenul ma Diego. Absolútne nemám chuť ísť preč, ani chuť jesť. "Nechcem." Odvrkol som podráždene a pohľadom sa vrátil späť k Anette. Prečo tak dlho spíš? "Choď. Tá polhodina ti neublíži. Keby sa niečo dialo, zavolám ti." Síce som naozaj nechcel, moje brucho mi hodnú chvíľu dávalo najavo, že je čas ísť jesť. Neochotne som sa postavil zo stoličky a pozrel sa na neho. Aj on sa bál. "Idem. Hneď som tu." Vyšiel som z izby, ale už teraz som cítil, že som od nej ďaleko.

V bufete bola rada až na Mesiac, čo ma trochu znervóznilo, ale tak fajn, ja si počkám. Po piatich minútach moja nervozita stúpla. Bože, ľudia pohnite. Medzi tým, čo som tam čakal, som si prezeral ponuku. Myslel som, že je tu vyšší štandard, teda, že aspoň tu budú pacienti mať niečo chutne vyzerajúce. Ale ako tak na to pozerám, z ničoho neviem vyčítať, čo by jedlo mohlo obsahovať. Na radu som sa dostal po nekonečne dlhej chvíli. Sadol som si za jeden z rozhenganých stolov a čumel do taniera so zeleninovým šalátom. Nič lepšie vyzerajúce tam nebolo a aj tak som na to nemal chuť. Iba aby som tu nezomrel od hladu som do seba nahádzal pár kúskov. Po chvíli som mal ale spoločnosť. "Ahoj." V zornom poli sa mi zjavili blond vlasy padajúce na bujný dekolt. To je tá fiflena z recepcie. V duchu som nespokojne zamrnčal a zdvihol k nej zrak. Škerila sa ma mňa. "Ehm.. My si tykáme?" Ešte si ku mne sadla aj bez pozvania. Čo je to za výchovu? "Ale prosím ťa. Predsa nebudem vykať niekomu v mojom veku." Počkať, koľko mám rokov? Ona nemôže mať devätnásť. Čo by tu robila? "Odkiaľ viete, koľko mám rokov?" S vykaním som neprestal. Možno ju to odradí. "Však ty si Abraham. Poznám ťa. Z telky. Aj z rádia. Zaujímavé, hovoril si, že žiadnu priateľku nemáš." Jaj, ja som jej povedal, že sem idem za priateľkou. Do riti. "Ehm... Tak nemám. A čo?" Mykol som ramenom a odvrátil zrak. Aj tak by som teraz žiadnu nechcel. "Nooo tak ja by som vedela o niekom." Keď som sa na ňu znovu pozrel, krútila si vlasy okolo prsta a nenápadne ukazovala na seba. "Prepáč, ale.. Nepoznáme sa." Začal som sa pomaly zdvíhať zo stoličky, možno sa mi podarí odtiaľto vycúvať, keď nebudem dráždiť dinosaura prudkými pohybmi. "Môžme sa spoznať. Môžeme ísť von alebo taaak." Odpila si zo svojho nápoja a žmurkla na mňa. Zadrhni sa.. Pomyslel som si sám pre seba. Bol som pripravený na odchod. "Ospravedlň ma, musím už ísť. Ahoj." Misku so šalátom som odložil niekam na poličku, kde boli aj nejaké iné a vybral sa smerom k dverám. V polke cesty ma ešte otočila a zastavila. Haló, ja sa niekam ponáhľam. "Počkaj, pôjdeme von, však?" Ty si mi ale dotieravý tvor. Čo tu ešte robím? "Jasné, raz určite." Usmial som sa na ňu a rýchlo odkráčal z miestnosti. Dievča, teba už nikdy v živote nechcem vidieť.

Cestou hore, ako som si privolával výťah, mi začal zvoniť telefón. "Ako je na tom?" Ozval sa z neho hlas Anabelle, keď som si ho priložil k uchu. "Ahoj, mám sa dobre, a ty?" Povedal som jej sladkým hlasom. Akože viem, že sa bude zaujímať hlavne o Anette, ale aj ja som tu s ňou, nie? Určite zagúľala očami. "Prepáč, ahoj. Už mi povieš čo jej je?" Spýtala sa ma naliehavým hlasom. "Sľub mi, že nebudeš hysterčiť." Ako jej mám teraz povedať novinky? Však vyletí z kože. Ona je jej najlepšia kamarátka a teraz, keď jej oznámim, že zomiera... no, asi zomriem aj ja. "Davaj, vyklop to!" Zavrčala, tak som sa radšej k tomu odhodlal, aj keď som sa veľmi premáhal. "Je v bezvedomí." Vydýchol som a vlastne až vtedy mi došlo, čo sa deje. Anette je v bezvedomí a kedykoľvek mi lekári môžu povedať, že to neprežila. Viac som jej nepovedal, lebo zložila. Len prosím, nech nejde sem.