Veríte v lásku na prvý pohľad? Nie? Nuž, ani 17-ročná Anette, ktorá po zlej skúsenosti nemyslí na nič iné, len na kariéru úspešnej tanečníčky, ktorá sa uberá tými správnymi chodníčkami. Život sa zdá byť dokonalý, až pokým nepríde malý skrat, ktorý A...
Vopred upozorňujem, že kapitola neprešla gramatickou kontrolou, keďže je dlhá. Snáď mi to odpustíte, ak nájdete pár chýb.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Anette
"Kikirikii!" Zapišťala Rosy, za čo som ju skoro zabila, keďže ma vytrhla z ríše snov. Vyhrabala som sa z postele a cupitala bosími nohami do kúpeľne, aby som skontrolovala svoj vzhľad. Zľakla som sa samej seba, ale potom som si povedala, že mejkap vyrieši všetko a pokrčila som ramenami. "Rosalinda moja, kedy sa chceš začať chystať?" Zavrtela som sa a pokračovala v ceste za ňou. Počula som ju, no nikde som ju nevedela nájsť. "Ja neviem, chcem ešte skočiť za An. Chúďa, veď je tam celý deň sama." To je fakt. Tradícia vraví, že od predošlej noci ženích nesmie vidieť nevestu. Tak teda som sa z pyžama obliekla do civilu a šla pozrieť Anabelle tiež.
Keď sme tam prišli, An plakala a plakala a plakala. Nevedela som, čo sa deje a tak som sa jej na to spýtala. "Pokazila som si účes. Teda vietor mi ho pokazil." Smrkla a naďalej sa utápala v smútku. Vtedy ma napadol brilantný nápad. Veď jej predsa ten účes môžem urobiť aj ja. Bez toho, aby som An o tom povedala, som si zobrala hrebeň a sponky a pustila sa do toho. Nakoniec som vyčarila z jej vlasov celkom slušný účes, pripomínalo mi to kvet ruže. Pripevnila som jej trblietavú čelenku a doplnila to sponkami, na ktorých boli upevnené diamantové kvetinky. Bola som hrdá na svoje dielo. Normálne som bola taká nabudená, že som jej aj upravila zničený mejkap od sĺz a spoločne sme ju s Rosy napasovali do šiat. Vyzerala nádherne, no niečo mi na nej nesedelo. "Kde si vzala tie kruhy pod očami?" Prižmúrila som tie moje a priblížila sa k nej. "Do noci som Diegovi vyšívala tú košeľu. Ale zvládla som to." Spokojne si odfúkla a snažila sa posadiť sa na posteľ, v čom jej bránila obrovská bielo - čierna sukňa. "Počkaj, zamaskujem ti to." Prehrabávala som sa v kozmetickej taštičke a potom som a pustila do krutého boja. Tie kruhy nie a nie zakryť, ale nakoniec sa mi to podarilo. "Volala som Diegovi, prosím ťa, zanesieš mu tú košeľu?" Poprosila ma o to, keďže tí dvaja sa stále ešte nemôžu vidieť. "Tak mi to rýchlo daj, nech sa stihnem nachystať aj ja." Hodila mi ju a ja som šprintovala za Diegom. Ako som sa blížila k jeho bytu, zazrela som na ulici známu postavu. Povzdychla som si a prešmykla sa do domu, aby ma nedajbože nevidel.
Fajn, ešte aj ten Diego ma zdržal. Do hotelu som dobehla niečo po štvrtej a to o šiestej sa koná obrad. Nemám šancu to stihnúť! Rýchlosťou svetla som vbehla pod vodu a aplikovala na seba svoje holiace manévre, čo mi zobralo ďalšiu pol hodinu. Takže som sa pustila rovno do účesu. Nemala som na nič čas, takže som sa rozhodla pre obrovské vlny postriekané trblietavým lakom na vlasy a cez hlavu som si urobila kvázi čelenku tým, že som si zaplietla jeden pramienok vlasov a upevnila ho na druhej strane hlavy. Tak a teraz make up. Skontrolovala som čas. Štvrť na šesť. Dopekla. Čo najrýchlejšie som na seba hodila omietku podobe jemného rúžu, maskary, ktorá mi robila 15 centimetrové riasy, a nejakých tých tieňov na oči, farbičky na líčka a obočie a moja vrchná časť tela bola hotová. Keďže na večer je tu už chladnejšie, bola som prinútená nevliecť sa do pančušiek, ktoré z duše neznášam. Zapnutie šiat mi trvalo približne dve minúty. "Davaj, kde si toľko?" Zakričala na mňa Rosy. Posledný pohľad do zrkadla. Môžeme ísť.
