Dangerous Dancer

23. Napätie

Anette

Konečne! Konečne! Konečne ideme do Madridu! Pobalila som si kufor, do ktorého ani neviem čo som si dala, ale to je jedno. Nemôžem sa ho dočkať. "An, už ideme?" priskočila som k nej, až sa ma zľakla. "Kľud, zajac. Až o dve hodky. A teraz mi daj pokoj a choď spať." No, prespala som u Anabelle, ktorá to už určite ľutuje. Nedala som jej pokoj a v posteli sa mrvila. Tá v zúrivosti vyskočila z postele. "Počúvaj, decko jedno upišťané, drž hubu, lebo zostaneš tu!" snažila som sa zadržať smiech až som sa skoro zadusila. Ale poslúchla som ju, a bola ticho, no už som nezaspala. Na to som bola veľmi rozrušená.

V autobuse sme robili kraviny, Anabelle rozprávala o tom, ako som ju ráno bombardovala a ostatní si robili srandu z upišťaného decka, čiže zo mňa. "To takto budeš otravovať aj Abeho? Chudák." ozval sa León. "Jeho nie, ten ju dokonalo vyčerpá." Odpovedal mu Tony a obaja sa na tom zasmiali. Ja som sa trošku začervenala, no smiala som sa tiež. A potom som si všimla, že Michael na mňa pozerá. Za tie dva dni od toho incidentu ma dokonalo ignoroval, a mne to vôbec nevadilo. Naznačil mi, aby som šla za ním dozadu autobusu. "Čo chceš?" Spýtala som sa ho podráždene, lebo ma odtrhol od zábavy. "Vlastne ani nič. Len sa porozprávať osamote." založila som si ruky na prsiach. "A o čom?" - "No to.. v aute. Sorry, bol to skrat. Asi som sa nechal uniesť," priblížil sa ku mne, "a možno som chcel skúsiť či chutíš rovnako." znovu sa ma pokúsil pobozkať, no stihla som sa odsunúť. "Michael, zrejme si si to nevšimol, ale medzi nami už nič nie je." Chytil mi tvár do dlaní a zahľadel sa mi do očí. "Naozaj si to myslíš?" - "Viem to." zašepkala som. Civela som na podlahu a mala som v pláne zostať tak, pokiaľ neodíde. On mi namiesto toho venoval ďalší bozk, ktorý som mu neopätovala. Odtrhla som sa od neho, "mal si tri týždne na to, aby si sa o niečo pokúšal, ale teraz mi daj pokoj," ale tých pár sekúnd stačilo na to, aby nás videla Ana. Zazrela na Michaela a mikla hlavou, aby som šla za ňou. Poslúchla som. "Čo sa medzi vami deje?" Spýtala sa ticho, aby nás nikto nepočul a hlavne dotyčný nie. "Môj bývalý. Je to dlhý príbeh. Ale prisahám, že ľúbim Abeho. On pre mňa už nič neznamená." rozhodila som rukami. "Ja viem, ale daj si pozor, aby vám neurobil problémy." prikývla som. Šla som si radšej odpočinúť dozadu. Krátko na to som zaspala.

Abraham

Práve som telefonoval s Diegom, keď mi do izby vstúpil Pablo. "Abe, hádaj čo." Pozrel som sa naňho trochu zmätene, ešte stále s mobilom pri uchu. "Máme vypredané." Barclaycard centrum má 28 000 miest a všetko máme vypredané. Teším sa ako malé dieťa, čo práve dostalo vytúženú hračku. A ešte k tomu dnes prídu ostatní. Skvelý deň. "Pozdravuj ostatných, teším sa na vás. Čau." zložil som rýchlo a ponáhľal sa dolu za Pablom. A tam som uvidel skupinku dievčat. Nevedel som, čo sú zač, ale bolo to pre mňa nebezpečné, pre prípad, že by tie slečny striehli ma mňa. Našťastie boli v malom hlúčiku a ja som mohol pokojne okolo nich prejsť. Ale karma je krutá. Síce stále neviem, čo som jej urobil, ale zariadila, že tie dievčatá naozaj čakali na mňa a taktiež zariadila, aby Pablo nahlas vyslovil moje meno a to stačilo na to, aby si ma všimli všetky. Synchronizovane začali pišťať až mi skoro praskli bubienky. Doklusali za mnou a tuším to boli tie čarodejnice z baru, ktoré odnikiaľ vyčarovali svoje denníky. Podpisy, fotenie, kriste pane, neplánovaná autogramiáda. Pôvodne to, čo sme chceli s Pablom vybaviť, sa posunulo asi o hodinu a pol. Čas ma už tlačil, ale čo by som pre ne neurobil. Obetoval som kvôli tomu svoj protestujúci žalúdok, pretože sme pôvodne mali zájsť na obed. Ale veď prečo si neskúsiť hladovku, všakže? Ale je pravda, že najedený by som sa im venoval oveľa radšej. Pablo videl moje trápenie a zavolal mi na mobil. "Áno?" Zdvihol som to, akože veľmi dôležitý telefonát. "Čože? Už teraz? Hneď som tam." zaimprovizoval som a ospravedlnil sa dievčatám, že už musím ísť. Pribehol som za Pablom. "Ty si riadne mazaný. Máš to u mňa. A teraz poďme, lebo asi odpadnem."