Veríte v lásku na prvý pohľad? Nie? Nuž, ani 17-ročná Anette, ktorá po zlej skúsenosti nemyslí na nič iné, len na kariéru úspešnej tanečníčky, ktorá sa uberá tými správnymi chodníčkami. Život sa zdá byť dokonalý, až pokým nepríde malý skrat, ktorý A...
"Abe, kľud." zašepkala som a hypnotizovala som ho pohľadom. Len nech neurobí nejakú blbosť. Zatínal päste. "Pýtam sa ťa, čo tu chceš." Michael zdvihol ruky v obrannom geste. "Abraham, čo je s tebou? Nič som neurobil." Spoza Michaelovho ramena pozrel na mňa. Naznačila som mu, nech ho nechá tak. Pozrel mu do očí. "Nechaj ju na pokoji." Vyhrážne sa zatvaril a obišiel ho veľkým oblúkom. Prišlo mi ho ľúto. Chcel byť iba milý. Ale na druhú stranu sa Abemu nečudujem. To, čo urobil, sa nedá odpustiť len tak ľahko.
Prisadol si ku mne na posteľ a objal ma okolo pása. "Ako ti je?" Položila som mu hlavu na hruď. "Už lepšie, keď si tu so mnou." Zasmial sa. "Však si tu doteraz mala spoločnosť." Capla som ho po ramene. Toto nebolo vtipné. "Au! Dobre, dobre. Som ticho. Už ma nebi!" Chytil ma za zápästie a držal čo najďalej od seba. "Ešte ma chceš biť?" Zúfalo som sa snažila dostať z jeho zovretia. "Áno, pokiaľ ma hneď nepustíš!" Uvoľnil ruky a znovu si prisadol ku mne. "Ty potvora!" Vraždil ma pohľadom. "Kedy vlastne ideš domov?" "Zajtra popoludní." "Zavolaj mi kedy mám dôjsť, dobre?" "Samozrejme. Ďakujem." Venovala som mu úsmev a ďalej sme si užívali prítomnosť toho druhého.
Bolo celkom komické sledovať ho, ako prosí sestričku na kolenách, aby so mnou mohol zostať. Naháňal ju snáď po celej izbe. "Pani sestrička, najkrajšia, najúžasnejšia, najlepšia, môžem tu ešte zostať?" Prosíkal ju so zopnutými rukami a psím pohľadom. Smiali sme sa pri tom všetci traja. Vlastne štyria. Nevzdával sa. Aj tak mu to nedovolila. Rozlúčili sme sa a ja som zaľahla do postele. To ležanie ma už unavuje. "To bol tvoj priateľ?" Spýtala sa ma Domínica, moja nová spolubývajúca. Zhodou okolností som práve jej vbehla do protismeru. Náhoda. "Nie, sme iba kamaráti." Čudne sa zatvárila. "Hmm.. Vyzeralo to inak." "Hej, všetci nám to hovoria, ale nič spolu nemáme." Šibalsky sa usmiala. "No ak je voľný, tak ja by som ho brala." Rozosmialo ma to. "Je celý tvoj." Vážne som to vyslovila nahlas? Vážne by som toto dopustila? Ja sama seba niekedy nechápem. Abe je predsa len môj. "Inak, prepáč mi tú autonehodu. Vlastne stalo sa to kvôli nemu." Dodala som smutne. "To je v poriadku, Anette. Hlavne, že sme obe živé." Je naozaj úžasná. Myslím, že budeme kamarátky. "Je neskoro. Mali by sme už spať. Sestričky nás budú ráno hrešiť." Zasmiala sa na tom. "Máš pravdu. Dobrú noc ti prajem."
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Abraham
Zobudil som sa pár minút pred budíkom aj napriek tomu, že som posledných pár dní poriadne nespal. Tí dvaja psi si zmysleli, že si z mojej postele urobia trampolínu. Nikdy predtým toto nerobili. "Čo som vám urobil? Nenecháte ma ani sa vyspať?" Spýtal som sa ich ešte so zatvorenými očami. Skákali si ďalej. Tak to vám pekne ďakujem. Pozrel som na hodiny a zistil som, že do budíka mi zostáva vyše päť hodín. Čo tým psom je? Odpratal som sa do hosťovskej izby. Tam mi hádam dajú pokoj. Od únavy som zaspal takmer okamžite. Tie štyri dni boli kruté.
