Dangerous Dancer

30. Malé detičky

No hádajte čo? I am back! Po skoro dvoch týždňoch mi to už aj chýbalo. Celý Wattpad. Ako som predpokladala, wifi bola, ale múza žiadna. Mrzí ma to, chcela som vám urobiť prekvapko, že dopíšem tú druhú polovicu a postnem to, no naozaj sa nedalo. Sorry people ;(

Abraham

Stojím oproti tomu slizkému hadovi a rozmýšľam, či najprv ľavou päsťou, alebo pravou. Pravou to asi bude bolieť viac. "Čomu na vete 'daj jej pokoj' si nerozumel?" precedil som cez zaťaté zuby. A to som si myslel, že dnešok bude úplne super, bez problémov, oddychový, pekne si užijem svoje narodeniny. Michael tam len stál a neodpovedal mi. Zatínal som päste, až sa mi nechty zaryli do dlaní. Vystrčil som ukazovák a namieril naňho. "Ešte raz sa jej dotkneš, ešte raz ju budem vidieť kvôli tebe plakať, tak letíš a možno to ani neprežiješ, je ti to jasné?" Vzhliadol ku mne. V jeho očiach som videl akurát tak pobavenie. "Patrí mne." Čo? Takže chlapec si nejako veľmi fandí. Vytiahol som svoj mobil a začal sa v ňom hrabať. "Poznám dobrého psychiatra. Ľudia sa neprivlastňujú. To ťa hádam v škole učili." zachechtal som sa a hľadal to číslo. Začul som známy hlas, ako zdraví toho idiota. Mal som tušenie, kto to je, no neodvážil som sa odtrhnúť zrak od mobilu. Je to ona. Určite. "Ahoj, Abraham." pozdravila ma, ale ja som nemal vôbec chuť rozprávať sa s ňou. "Ahoj, Natalia." neunúval som sa pozrieť sa na ňu. Aj keď chcela, aby sme zostali kamaráti, nechcel som sa s ňou ani len baviť. "Všetko najlepšie." zamrmlala. "Ďakujem." - "Vieš... dnes tu nie som kvôli tebe.." začala. "To je mi jedno. Teraz si akurát tak zachránila život tuto Miškovi." Odpovedal som rovnakým tónom a odišiel. Ešte pred tým som jej venoval prifalšovaný úsmev, ako to ona zvykla.

"Čo si mu urobil?" opýtala sa ma Anette, keď som došiel na druhú stranu miestnosti, kam som kázal Leónovi. "Nič, niečo nám do toho prišlo," vydýchla si, "ale keď ti niečo urobí, tak je po ňom." Pristúpil som k nej a vzal ju do náručia. "Povieš mi, čo sa stalo?" znovu sa jej začali z očí kotúľať slzy. "Ja..on..." koktala. "Dobre, keď budeš na tom lepšie, vtedy mi to povieš, hm?" Chytil som ju za ramená a postavil oproti sebe. Vyzerala zničene, unavene, bolelo ma vidieť ju v takomto stave. "Poď, zoberiem ťa domov." Viedol som ju ku dverám, no v polke cesty ma zastavila ešte Natalia. Zarevala na celú miestnosť, že oslávenec už odchádza. "Však si vravela, že kvôli mne tu nie si. Tak si daj pohov." zrušil som ju a pokračoval v ceste ku dverám. Vedel som, že za mnou ešte hľadí, no je mi to fuk. Teraz už áno.

"Preboha čo sa stalo?" pribehla k nám vystrašená mama, keď uvidela Anette takú uplakanú. "Nič, mami. Nechaj tak." - "Dobre, ale príď za mnou ešte," pozrela sa na Anette, "nachvíľu." Prikývol som a šiel ďalej. Sadla si na posteľ a civela do zeme. "Sľúb mi, že mu nič neurobíš." Prehovorila po chvíli, čomu som bol prekvapený, lebo som nečakal, že mi to povie ešte dnes. "To ti sľúbiť nemôžem." Vzdychla si a sklonila hlavu. "On.. on ma chcel... Bože..." znovu začala plakať a skryla si tvár do dlaní. "Chcel ma z-zna...." prerývane dýchala a snažila sa to vysloviť, no mne to stačilo. Pochopil som, čo naznačuje. Do môjho tela sa navalil prúd hnevu. Mal som chuť odísť naspäť za ním a zabiť ho. Čo zabiť. Odstreliť, nakrájať na kúsky a tie kúsky utopiť. Ja som s ním nebol od začiatku spokojný, no Pablo ma vtedy presvedčil, aj keď ja som vedel, že náhradného tanečníka nájdeme ľavou zadnou. Zostal som tam kukať do blba, neschopný slova. Chvíľu trvalo, kým hnev povolil a ja som dokázal správne artikulovať. "Zabijem ho..." skonštatoval som, na čo Anette hneď zareagovala slovami, že on mi za to nestojí a že ho mám nechať na pokoji. Nenechám.

Po sprche sme obaja zaľahli do postele. Snažil som sa ju nejak rozveseliť, no nešlo to. V sprche som ju, samozrejme, neotravoval, ani nič podobné, ale aspoň som skúšal robiť s Apolom hovadinky. Akurát vtedy som si spomenul na mamu. "Behnem ešte za maminou. Chcela mi niečo povedať." dal som jej rýchlu pusu a vyskočil z pelechu.