Dangerous Dancer

35. Nemilé zistenie

Abraham

Dopekla, čo som to len urobil. Dáva mi jasne najavo, že ma už nikdy v živote nechce vidieť. Za celý čas, čo sme na javisku, sa na mňa ani nepozrela. Pri speve to nebola ona, už do toho nedala celú svoju dušu ako inokedy. Bola to pre ňu iba pieseň, ktorú musí odspievať. Mrzí ma to. Keby som jej tak mohol všetko povedať. Vlastne čo? Má pravdu, boli by to iba obhajoby na moju osobu. Keby som sám vôbec vedel, čo sa včera večer stalo.

Po koncerte som sa odvážil skúsiť to ešte raz. Zbadal som ju na chodbe a tak som rýchlo bežal za ňou. Pomaly som sa priblížil. Neuteká, možno mi predsa len dá šancu. No keď sa otočila a rozbehla sa preč, vedel som, že som to pokašľal. Totálne.

Ale teraz už sa začínam naozaj báť. Všetci ju hľadajú, hlavne ja. Čakal som, že ušla do hotela, no ona tu nie je! Dokonca ani Anabelle nevie kde je. Mám strach. Čo ak sa jej niečo stalo? V živote by som si to neodpustil. Prečesal som snáď celé Buenos Aires, no ona nikde. Áno, takmer celých 200 kilometrov štvorcových. Tak veľmi sa o ňu bojím. Aj keď som sa vrátil asi po 4 hodinách. Dal by som čokoľvek za to, keby sa aspoň vrátila. Nemusela by mi nikdy odpustiť, hlavne nech je tu živá a zdravá. Takmer už som zaspával, keď mi An zavolala. "Abe? Spíš?" Znela dosť znepokojene. "Ako by som mohol.." Povzdychla si. "Počuj, nemám veľa času. Nedovolila mi, aby som ti volala. Tak len... mám ju, neboj sa." zložila a ja som si konečne vydýchol.

Stále nemôžem uveriť tomu, čo sa včera stalo. V noci, keď mi Anabelle zavolala, že ju našla, som mal sto chutí ísť za ňou. Ale vedel som, že by ma zas a znovu odmietla. Ráno bolo pre mňa dosť ťažké. Stále som cítil tú bolesť hlavy a všetko ma bolelo. Dúfam len, že dnes si to dá vysvetliť.

Prišiel som tam s celkom dobrou náladou v nádeji, že dnes to bude už ako tak OK a minimálne sa na seba pozrieme. Pribehol som za Leónom, ktorý tam sedel ako zmoknuté kura. Niečo tu nesedí. "Čau, kamo, dnes nerobíš kraviny?" Spýtal som sa ho a sadol si na zem. Pozrel na mňa nechápavým pohľadom a prižmúril oči. "A ty si čo, sfetovaný? Ako môžeš mať práve ty takú dobrú náladu?" Sklonil som hlavu a povzdychol si. "Áno, ja si uvedomujem, čo som urobil, ale ja som dúfal, že dnes to..." Skočil mi do toho. "Dnes? Ty... o tom nevieš?" Zdvihol ku mne zrak a naozaj už som sa začal báť, čo sa stalo. Pomaly som pokrútil hlavou s nadvihnutým obočím. Kývol smerom k Anebelle, vraj ona mi to vysvetlí. "Kde je?" Naozaj už som bol zúfalý. Pozrela sa na hodinky. "Ak správne počítam, mala by byť na pol ceste." Čo? "Kam?" Habkal som. Povzdychla si. "Do Madridu." - "Prečo práve tam?" Naliehal som. Sklopila zrak, bolo jej to ľúto. "Má tam prestupný let do Bratislavy." Čas okolo mňa sa zastavil. Zízal som na ňu s otvorenými ústami, no nič som nepovedal. Ona ide domov? Nevedel som, čo mám robiť. Nemohol som ísť za ňou, už by som to aj tak nestihol. Všetko som pokazil...

"Upokoj sa, nemôže len tak odísť." Uisťoval ma Diego zatiaľ čo ja som pobehoval po kancli tam a späť. Môže. Klip máme skoro hotový a na koncertoch môže chýbať. Čiže nemáme žiadnu poistku, že sa vôbec niekedy vráti. Musím rýchlo niečo vymyslieť. Hlavou mi prebehla jediná myšlienka. Natalia. Musím ísť za ňou.

Našiel som ju až po pol hodine v "našej" posteli, ktorú sme používali v klipe. Zrejme oddychovala, alebo čo. "Natalia, mali by sme sa porozprávať." Začal som, na čo sa strhla. Zľakla sa. "Čo si jej, dopekla, nakecala?" Nevinne na mňa hľadela. "Pravdu." Držal som sa, aby som jej jednu nevlepil. "Neviem, či to máš na starosti ty, ale je mi jasné, že si využila moju bolesť hlavy. Dobre vieš, že som nebol úplne pri zmysloch." Zaklipkala očami. "To teda nebol, ale ja som v tom nevinne. Ty si to chcel." Pomaly sa približovala ku mne, až som mal strach. Ľahol som si na tú posteľ, čo bol asi zlý krok. V sekunde bola na mne a.. ja neviem o čo jej šlo. "A viem, že to chceš aj teraz." Zrejme ani ona nie je veľmi pri zmysloch. "Natalia, čo to robíš? Prestaň." Naliehal som, no bolo jej to jedno. Radšej ani nebudem opisovať, čo tá pijavica so mnou robila. "Abe, kde... Si..." Začul som známy hlas, ktorý patril Anabelle. A teraz som už totálne v riti. Rýchlo som zo seba zhodil tú pijavicu a bežal za An, ktorá už medzi tým stihla odísť s nenávisťou voči mne. Šťastie, že prišla tak skoro. "An počkaj, nie je to tak, ako si myslíš." Tak táto veta ma z toho veľmi nedostane. "A ako teda?" zložila si ruky na prsiach, "to mi chceš teraz povedať, že ste si to iba nacvičovali, však?" Prehrabol som si vlasy, no akosi mi nechodil na rozum ten správny argument. "Si obyčajný idiot." Odišla a ja som klesol na zem. Zničila mi život...