Dangerous Dancer

9. Spánok?

Haj pípl. Pôvodne to mala byť taká kratšia časť, ale podarilo sa mi 1500 slov, keďže po prvýkrát sem dávam aj pocity Abeho. Enjoy! :)

Von zo sprchy som sa veľmi neponáhľala. Keď som vyšla, naskytol sa mi pohľad na spiaceho Abrahama. Zaspal v mojej posteli. Zaujímalo by ma, ako sa do nej dostal. Snažila som sa ho nezobudiť. Začala som si pomaly a čo najtichšie obliekať pyžamo, no nechtiac som lakťom drgla do skrine, čím som ho zobudila. Ako ma uvidel, uznanlivo zapískal. "Ou, prepáč, že som ťa zobudila." Začervenala som sa a rýchlo si obliekla to pyžamo. Šibalsky sa usmial. "Bolo to ale pekné prebudenie." Žmurkol na mňa a ja som šmarila po ňom uterák. "Idem ja. Koľko je vlastne hodín?" Pozrel sa na mobil. "Pol jednej? Čo si tam toľko robila?" Zháčil sa. Sadla som si k nemu na posteľ. "To by si chcel vedieť." S úsmevom na perách som pokývala hlavou. " No hej, chcel. Ale ja teda.." - "Nie, už je neskoro. Zostaň tu." Vážne som ho nechala nech u mňa prespí? Zostal prekvapene na mňa civieť, pravdepodobne neveril svojim ušiam. "Nie, Anette. Nechcem ti robiť starosti ohľadom..." Začal hľadať správne slová, no skôr, než to stihol dopovedať, som prehovorila ja. "Abe, je neskoro, vidím na tebe, že si unavený a k tebe je to odtiaľto pomerne ďaleko. No tak, zostaň tu. Veď mne to problém nerobí." Usmiala som sa na neho a myslela som to celkom vážne, lebo nechcem počuť v ranných právach, že ospalého človeka zrazilo v noci auto. hypnotizovala som ho pohľadom dovtedy, kým neprikývol. "No, dobre, tak idem tam." Ukázal smerom k obývačke a pretrel si ospalé oči. "Bože, predsa ťa nenechám spať na gauči. Teba, takú celebritu. Poď za mnou, veď tá posteľ je veľká. Aspoň sa budem môcť pochváliť, že TY si spal v mojej posteli." Zasmial sa nad mojimi myšlienkami a spokojne na mňa pozrel. "Si úžasná." Venovala som mu pohľad zadosťučinenia a poťapkala po druhej strane postele, nech si priľahne. Zhasol svetlo a urobil tak, ako som mu povedala. "Na čo si vlastne liezol do mojej postele?" Prerušila som hrobové ticho. "Chcel som iba vedieť, či je taká pohodlná ako tá moja." Zamrmlal do vankúša, čiže som to počula len tlmene. "A čo hovoríš?" Asi by som mu mala dať už pokoj, aby mohol spať, ale musela som to vedieť, pretože mi behalo hlavou, ako sa dostal z obývačky do mojej spálne. Čo som však nečakala, prevalil sa nado mňa a opieral sa o posteľ lakťami. Srdce mi začalo biť ako splašené. "Že musíš vyskúšať tú moju." Zalapala som po dychu. "Čože?" Vypleštila som oči, aj keď to mohol vidieť akurát tak pri svetle mesiaca. Vtedy sa izbou začal šíriť jeho smiech. "Bože, Anette, v tejto chvíli by som chcel vidieť tvoj ksicht." Neprestával sa rehotať. "Tak ty na svojej strane a ja na svojej, dobre?" Zamrmlala som urazene a snažila sa na tento okamih čo najskôr zabudnúť. Ako som si mohla myslieť, že... "Súhlasím." Ozval sa naposledy a potom som ž definitívne začala ignorovať jeho prítomnosť.

Ráno sme sa zobudili prepletení cez seba. Ležali sme tvárou v tvár. On mal cezo mňa ruku a ja tie moje na jeho hrudi. Ako sme sa dostali do tejto polohy? A ešte jedna otázka: Kedy sa stihol vyzliecť? Dobre, toto sa dá ľahko vysvetliť, keďže je leto, je teplo. Mimovoľne som mu začala prstom prechádzať po nahej hrudi. Nevedela som, prečo, vôbec som nad tým nerozmýšľala. Je taký podarený keď spí. Usmiala som sa a keď som videla, že to vyzerá tak, že sa čochvíľa zobudí, rýchlo som sa otočila, akože ešte spím. Po pár minútkach som pocítila, ako ma pohladil po vlasoch a pošepkal mi do ucha: "Ešte spinkáme?" Nevôľky som rozlepila viečka, pretože za ten čas som skoro naspäť zaspala. "Už iba podriemkavam." Otočila som sa k nemu a venovala mu ranný úsmev. "Dobré ránko." Zaželal mi. Neviem prečo, no vybavila sa mi spomienka na to, ako ma pobozkal pred kaviarňou. Zachvela som sa nad tou spomienkou. "Mali by sme ísť. Skúška už začala." Zaťal zuby a posadil sa na posteli. "Čo? Tak poďme rýchlo." Vyskočila som z postele a bežala do kúeľne. V momente som bola prezlečená. Sama neviem, ako som to dokázala. Už som bola prichystaná, keď mi prišlo na rozum, že mám nad sebou rodičov. "Idem ešte za našimi. Ty už choď, hneď prídem." Zakričala som medzi dverami. "No tak už ťa počkám. Päť minút ma nezabije." Povzdychol si a zatiaľ sa obliekol aj on. Bežala som rýchlo po schodoch hore. Práve odchádzali. "Mami, oci, budete mi chýbať." Oboch som ich vystískala. "Musím bežať, dole ma čaká Abe. Meškáme na skúšku." Zdrhla som im skôr, než mi stihli niečo povedať. Určite si mysleli, že som s ním spala.