Dangerous Dancer

49. Áno, alebo nie?

Druhýkrat v tomto príbehu venujem niekomu kapitolu. Ide iba o to, že váš spojenec, ktorý ma môže kedykoľvek zarezať, mal dnes ťažký deň. áno, hovorím o mojej spolužiačke. Ale ja vás ľúbim všetkých, dokonca som aj rozmýšľala, že tým mojim najaktívnejším by som venovala časti. Nebojte, ja viem, kto čo v tomto príbehu chce. Takže môžete niekedy čakať venovanú kapitolu odo mňa :3

Anette

Ráno som sa zobudila na šuchot perín. Otvorila som jedno oko a zbadala Michaela, ako vstáva z postele. "Kam ideš?" Zamrmlala som, na čo sa strhol. "Nikam, láska, oddychuj. Ja som hneď späť." Zašepkal a vtisol mi bozk na líce. Aj napriek tomu, že sa pripisuje za otca môjho dieťaťa a mňa to trápi, cítim sa šťastná. Teda som spokojne znovu zaspala a snívala o Tobiaskovi.

"No už mi povieš, kde si bol?" Spýtala som sa ho pri raňajkách. Odvrátil odo mňa pohľad. "Ale nikde. Večer uvidíš." Žmurkol a ďalej sa venoval jedlu pred sebou. Hlavou mi však vŕtala jedna vec. Včera som mu povedala, v koľkom týždni som a jemu to vôbec nepríde divné, že som vtedy bola ešte v Španielsku. Žeby si to nechcel pripustiť, alebo vie niečo viac, ako ja? V mozgu mi vírili myšlienky, otázky, na ktoré som nemohla dostať odpoveď. Mišo sa zrazu postavil a odišiel do izby. Nechápem jeho správanie. Dojedla som aj ja, no začala ma nesmierne bolieť hlava. Tak, že som skoro ani nedošla do postele. Prudko som si ľahla, čo spôsobilo silnejšiu bolesť, no vydržala som. Ako už posledné dva dni, aj teraz patrili moje myšlienky Tobymu. Snažila som sa myslieť čo najfarebnejšie, no nebolo to ľahké keďže bolesť chrbta a hlavy nepoľavila. Po chvíľke rozmýšľania som sa rozhodla predsa len si kúpiť tabletky proti bolesti. Bola som dosť vystresovaná, keďže v lekárni pracovala kamarátka mojej mamy a nechcela som jej prezrádzať, že som tehotná. Nakoniec som si kúpila akékoľvek tabletky, hlavne, že boli proti bolesti.

Doma som si sadla do kresla a prečítala si letáčik k liekom, aby som sa uistila, že Tobiaskovi nijakým spôsobom neublížim. Čo sa však nestalo, keďže na papieri bolo napísané červenými písmenami V prvých šiestich mesiacoch tehotenstva užívajte liek len na výslovné odporúčanie lekára, tak som liečiky hodila pekne krásne do košíka a skúsila sa upokojiť a nemyslieť na bolesť. O chvíľu to, konečne, povolilo a ja som sa mohla plne venovať učeniu na testy. Mysľou som však bola úplne niekde inde a to v Španielsku. Musela som mu zavolať. Nevydržala som to.

Abraham

"...a tak sme sa dostali k tomu, že by bolo správne dať malého na hodiny klavíru. Zatiaľ to je len nápad, ale o pár mesiacov by už mohol. Ty si sa v koľkých začal učiť?" Spýtala sa ma Safia, keď mi rozprávala o Alexovej vášni ku klávesom. "Odkedy som vedel sedieť. Ja neviem, predsa máte doma klavír. Tak ho za to len posaď, aj keď ti to bude píliť uši. Potom asi.. Čo ja viem, od troch rokov ho môžeš dať na hudobnú, poprípade sa môže potom učiť sám." Vysvetlil som jej, ako som na tom bol ja. Mňa učila síce hrať ešte mama, ale podstatnú časť som zvládal ja sám. "Poď, skúsime to." Vzal som Alexa na poschodie a posadil sa s ním za klavír. Postup bol rovnaký ako naposledy. Ukázal som mu, kam má dať prst a on to urobil. A takto sme jeho mamine urobili krásne predstavenie. Teda, dalo sa to počúvať... Alex je však šikovné dieťa. Pred nedávnom oslávil druhé narodeniny a už vie aj behať. Zrazu som pocítil túžbu po dieťatku, no naozaj iba na chvíľu. Keby som to ma mať doma celý život, asi by ma to veľmi nebavilo. V dvadsiatich na to ešte nie som pripravený.

Po istom čase ho úplne prestalo baviť hrať sa s klávesami a tak som doma vyhrabal pastelky a nejaké omaľovánky. Sám neviem, kde sa to tu zobralo, ale predpokladám, že si to tu nechala Isabel. Dal som mu to, čomu sa veľmi potešil a čarbal hala-bala. So Safiou sme sa naňho potichu pozerali a smiali sa. "Čo myslíš, že to bude?" Spýtal som sa jej,načo sa ona rozrehotala. Nechápavo som na ňu kukal, či má všetko pokope, no ona len zdvihla prst. "Abstraktným umením sa snaží vyjadriť pocity dvojročného decka, ktorému nikto nerozumie." Znovu sa rehotala a ja som začal pochybovať o jej psychickom zdraví. "Počkaj, niečo ti prečítam." Vytiahla telefón a niečo doňho naťukala. "Dobre počúvaj." Uchechtla sa a začala čítať: