Dangerous Dancer

8. Všetko najlepšie

Predo mnou stála vyškerená An s mojimi kamarátmi. "Toto nie je to prekvapenie, ešte sa neteš." Pristúpila ku mne a objala ma. "Prepáč mi to, moja. Ale nemohli sme dopustiť, aby si nám na to prišla. Všetko najlepšie." Stisla som ju silnejšie. "To je v pohode, An." Všetci sa za mnou hrnuli, aby mi zagratulovali. Najprv Rosy, Nadia, Alice.. všetci. Konečne som mala pocit, že ma majú radi. Keď už si dali takú námahu to zariadiť. Prišiel rad na Michaela. Objal ma. "Prepáč mi to." Pošepkal mi do ucha, usmial sa a odišiel. Nechápem to. Najprv je na mňa odporný a teraz je celkom milý. Usúdila som, že bude lepšie, ak to nebudem riešiť. Zaregistrovala som pohyb vo dverách, tak som sa tam pozrela a skoro ma trafilo. "Mami? Oci?" Vypleštila som oči a myslela si, že blúznim. Toto je úžasné. Rozbehla som sa za nimi a silno ich objala. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať od radosti. Naozaj to bol taký nádherný pocit, keď po roku vidíte vašich rodičov. "Všetko najlepšie, zlatíčko." Oboch som poriadne vystískala, vybozkávala. "Ako to, že ste tu?" Vyvaľovala som na nich oči, pretože som stále nemohla uveriť tomu, že sú tu. "An nám volala, vraj že tu bude oslava. Neváhali sme a prileteli." Neveriacky som sa pozrela na Anabelle. Iba sa škerila. "Bože, vy ste úžasní." Úľavu zo mňa bolo cítiť na kilometre. Bola som naozaj rada, že na mňa nezabudli. Prišlo mi ľúto, že Abe má práve teraz stretnutie, rada by som ho tu mala. No práve vtedy si niekto zozadu odkašlal. "Ja.. nerád ruším, ale.. ja som ešte negratuloval." Vystrúhal ospravedlňujúci úsmev a chytil ma za ruku. Prešla mnou elektrina. S mamou sme sa iba na seba pozreli. Pokrčila som ramenami a pohľadom jej dala najavo, že som nevinná. "Nepočkalo to?" Spýtala som sa ho s lesklými očami. Má tak nádherný úsmev. "Nie, už som sa nemohol dočkať, keď uvidím tvoj výraz." V tej chvíli nám všetci prítomní venovali pozornosť. Postavil sa oproti mne a podal mi ruku. Takto sme si s kamarátmi naposledy gratulovali na prvom stupni. Bolo to milé. "Všetko najlepšie k tvojím narodeninám, veľa zdravia, šťastia," začal recitovať, "a lásky." Obaja sme sa pri tom rehotali. "Nesmej sa. Ja to myslím vážne." Pobozkal ma na líce a spoza chrbta vytiahol plyšovú postavičku Jerryho. "Keď už máš tak rada tie rozprávky." Dodal. S otvorenými ústami som hľadela raz naňho, raz na to roztomilé stvorenie v jeho rukách. "No aspoň ďakujem si zaslúžim, či?" Nespokojne zamrnčal s predstieraným urazeným výrazom. Hodila som sa mu okolo krku. "Ďakujem, ďakujem, milujem ťa, naozaj ďakujem." Odtrhol sa odo mňa a akoby lapal po dychu. Normálne mal až rozšírené zreničky. "Miluješ ma?" Musela som sa zasmiať. "Dobre vieš, ako som to myslela. A dokonca máš priateľku." Upozornila som ho, na čom sme sa všetci vrátane jeho zasmiali. No jeho úsmev po chvíli povädol. "Vlastne už nemám." Ľahostajne pokrčil ramenami. Snažila som sa zakryť svoju radosť smutným výrazom. "Ja viem, že by ma to nemalo zaujímať, ale prečo?" Zasmial sa. Takúto reakciu by som nečakala. Čo je na tom smiešne? "No, vieš.. neklapalo to, stále mi vyhukovala, že nemám na ňu čas a bla bla bla. Ale s tým som vážne nerátal ani ja. Trošku sa mi to rozbehlo. Je mi to ľúto, že sme sa rozišli práve kvôli tomuto, ale samotný rozchod neľutujem. Už to nebolo také ako kedysi." To mi už vravel v súkromnejšom prostredí, keď si všetci začali hľadieť svoje. Po prvýkrát neviem, čo si mám myslieť. Ale tešila som sa z toho. Môže byť človek taký bezcitný? Áno, Anette, a si to ty. "Tak to ma mrzí." Sklonila som hlavu, no nemyslím, že s ním mám súcitiť. ON sám nevyzerá, že by ho to extra trápilo. "Nemusí, naozaj." Prstom mi nadvihol hlavu a pozrel mi do očí. Usmiala som sa naňho a dotiahla ho pri našich. "Mami, oci, toto je Abraham, náš šéfinko, moja spriaznená duša a ten, kvôli ktorému sme sem vôbec chodili." Mamina ma iba sledovala. A vyzerala dosť prekvapene. "Teší ma." S ocinom si podali ruky. "A ten ďalší titul nám nepovieš?" Nadhodil oco, za čo by som ho najradšej nejako pokarhala. "Nie je môj frajer, oci." Precedila som cez zuby, no Abe sa na tom len zasmial. "Teraz vraví pravdu." Žmurkol na nich a tak sme sa tam chvíľu bavili o tom, aké to tu je, čo má s nami na pláne a podobne. "Hej, poďte si k nám prisadnúť. Všetci čakajú len na teba, Anette." Objala ma okolo krku Rosy. Tak sme si všetci šli posadať. Namiesto vína, alebo podobných gebuzín, sme mali kávu. Ako inak, ja horúcu čokoládu. Bola som tam najmladšia. "Anette, vitaj medzi dospelými." Vyhlásil Diego s úsmevom. "Ďakujem všetkým. Fakt, toto som nečakala. Ste úžasní!" Pohľadom som tajne zablúdila k Michaelovi. "Všetci." Venoval mi úsmev. Myslím, že bol úprimný.