Dangerous Dancer

41. Spomienka

Anette

Práve sme sa presťahovali z kanadského Toronta do Bratislavy. Nikoho tu nepoznám, no po slovensky viem od mojej starej mamy, ktorá tu žije prakticky celý život, avšak korene máme z Ameriky. Teda ja sčasti zo Španielska, keďže mama pochádza zo Sevilly. Otca sem preložili kvôli práci, no netuším, prečo až na druhý koniec sveta. Čo už. Je júl a od septembra nastupujem na stavebnú priemyslovku tu v Blave. Je načase s niekým sa zoznámiť, lebo bez kamarátov bude asi ťažké prežiť. Zatiaľ, čo som si vybaľovala posledné veci zo škatúľ, som začula z dola hlasnú vravu. "Kto to môže byť, keď sme tu asi dva dni?" Povedala som si a pokrčila ramenami. Nemám náladu na ľudí, takže bude lepšie, ak zostanem vo svojom nezariadenom brlohu a vyjdem iba v prípade požiaru. Bola som odhodlaná zostať tu tak dlho, ako to bude nutné, no plány mi prekazila mama. Vykukla spoza dverí. "Zlatíčko, poď sa zoznámiť." Posadila som sa na posteľ a povzdychla si. "Mami, nemám chuť zoznamovať sa." Zavrela za sebou dvere, ktoré musím vymeniť. "Oni sa tiež práve prisťahovali. Sú z Londýna." Paráda. Na jej naliehanie som nakoniec vykukla z izby a pobrala sa dolu za našou návštevou. Pod nohy sa mi plietol štvorročný Christopher. "Anini, pod sa so mnou hlat!" Vykrikoval na mňa tou detskou hatlaninou, no mama ma ťahala dolu a Chrisa si nevšímala. Kto to preboha prišiel? Prezident? Prečo ma takto ťahá dolu?

Aha, chápem. Po zoznamovačkách som zistila, kto sú naši noví rodinní priatelia. Vôbec sa neprisťahovali teraz, bývajú tu už rok. Moju pozornosť však upútal šestnásťročný Michael. Snažila som sa naňho veľmi nepozerať, no on bol pre moje oči priam ako magnet. Zakaždým, keď som sa naňho pozrela, pohľad mi opätoval a usmial sa. Musela som sa tiež, no vždy sa k tomu pridala aj červeň na mojej tvári. Zdvihla som sa z pohovky a zamierila si to na poschodie. "Anette, kam ideš?" Zakričala za mnou mama. "Chcem mať vybavené, než pôjdem spať." Odpovedala som jej a pokračovala schodmi hore. "Miško, choď jej pomôcť." A do riti. Zastavila som sa na treťom schode a sledovala ho, ako sa ku mne blíži. Zamrzla som na mieste, no v pravej chvíli som sa odmrzla a vybehla do mojej izby. "Wau, sivá?" Opýtal sa zavierajúc príšerne vŕzgajúce dvere. "Áno, páči sa mi tá farba." Keďže som mala tyrkysové a hnedé doplnky, vôbec mi sivá neprekážala. "A s čím ti tu pomôžem?" Stál tam opretý o skriňu a mne sa roztriasli kolená. "Hlavne mi tu nezavadzaj." Žmurkla som naňho a skonštatovala, že lepšie bude, keď si sadne na posteľ.

"Počúvaj, Anette, máš chalana?" Spýtal sa medzi rečou. "To sú trošku osobné veci, nemyslíš?" Usmiala som sa a položila poslednú vec na poličku. Prikývol mi a ja som si sadla k nemu na posteľ. "To ti poviem, keď budeme trochu bližší kamaráti." Žmurkla som. "Tak poď zajtra so mnou von." Zostala som naňho nemo civieť a on sa iba škeril. "Tak pôjdeš?" Opýtal sa po chvíľke znovu. Súhlasila som a jeho pozvanie prijala.

Na druhý deň som pociťovala obrovskú trému hneď zrána. Do žalúdka som nedostala skoro nič. No deň mi ubehol tak rýchlo, že som si to ani nestihla uvedomiť, a už bol letný večer. "Tak, som tu." Ozvala som sa, zatiaľ čo on sa pozeral na Dunaj a čakal ma. "Už som sa bál, že neprídeš." Usmial sa a ja som skoro padla na zadok. Prečo bol taký pekný? "Kam by si chcela ísť?" Nechcela som s ním ísť niekam do spoločnosti a tak som navrhla, aby sme zostali na brehu rieky a pozorovali západ slnka.

Ako sme tak sedeli pri sebe, objal ma okolo pása a mne sa hlava sama od seba napasovala na jeho rameno. Neviem, akú dlhú chvíľu sme tam sedeli, no zapáčilo sa nám to natoľko, že sme sa takto stretávali možno ďalšie tri či štyri týždne. Až mi nakoniec povedal: "Od prvej chvíle, čo som ťa uvidel, som nemohol prestať na teba myslieť." Vtedy som zdvihla k nemu zrak a prvýkrát sme sa pobozkali. Po tele mi behali zimomriavky a celá som sa chvela.

Keď som mala 16, rodičia mi konečne dovolili prihlásiť sa do talentovej sútaže. S čím iným, ako s tancom som mohla vystupovať? Dostala som trikrát áno a postúpila do semifinále, kde som zažiarila tancom, do ktorého som si sama spievala. Dostala som sa až do finále, kde som, žiaľ, už slávu nezažila. No zato si ma všimli dievčatá zo skupiny Niñas Traviesas, do ktorej som vstúpila s radosťou, no vystúpenia som s nimi absolvovala nie často. Kvôli škole. Nevadilo mi to, mala som plán, že zmaturujem a pridám sa k nim.