Veríte v lásku na prvý pohľad? Nie? Nuž, ani 17-ročná Anette, ktorá po zlej skúsenosti nemyslí na nič iné, len na kariéru úspešnej tanečníčky, ktorá sa uberá tými správnymi chodníčkami. Život sa zdá byť dokonalý, až pokým nepríde malý skrat, ktorý A...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Z názvu a gifu asi všetci pochopili, čo sa bude diať. :3 Príjemné čítanie.
Abraham
"Muselo, pretože už viem, kam ďaleko si kvôli mne ochotný zájsť." Skoro som vyskočil z kože, keď som to začul. Ona sa prebrala. A ešte po mne neskočila. Neplače, nekričí, len sedí na posteli a hľadí na mňa. "Anette?" Vypleštil som oči do najväčších rozmerov. "Je to pravda?" Pritisla si kolená pod bradu. Prikývol som a čakal, čo sa stane. Prehrabla si rozstrapatené vlasy, nič nepovedala, no stále upierala svoj pohľad na mňa. Postavila sa z postele a pomaly sa približovala ku mne. Vyzerala ako Samara, ktorá mi povie, že o sedem dní umriem. Zastala predo mnou. V tesnej blízkosti. Zahľadela sa mi do očí a keď si bola istá, že ja hľadím to tých jej, vyslovila pre mňa slová spasenia: "Odpúšťam ti." V tej chvíli som myslel, že jej padnem k nohám a začnem ďakovať ostošesť, no ovládol som sa a miesto toho som na ňu vyjavene pozeral. "To myslíš vážne?" nezmohol som sa na viac slov, tie jej ma úplne odrovnali.
Anette
Keď som sa preberala, začula som pri sebe niečí hlas. Vedela som, kto to je, no tentokrát som mala akúsi zábranu, aby som nemohla ujsť. Nezostávalo mi nič iné, ako zostať sedieť a počúvať, čo mi chce povedať. "....Ani neviem, či sme sa spolu vôbec vyspali, v takom stave pochybujem, že som bol niečoho schopný. Nikdy by som to neurobil. Nikdy, chápeš to?" Prechádzal sa po miestnosti a ja som ho záujmom sledovala. "Prečo sme si vlastne nikdy nezavolali a neporiešili to? Ja by som ti to s radosťou vysvetlil. teda nie až s takou radosťou, ale aspoň by si vedela, že som ti neklamal. V ten večer mi musela dať niečo do vody, alebo ja neviem. Skrátka ma rozbolela hlava a ďalej sa na nič nepamätám." Ja neviem. Nie, ešte neprišiel ten čas odpovedať mu. Chcem počuť viac. "Keby som mohol, všetko vrátim späť. Neriskoval by som, veď mi s tebou bolo tak dobre. Prečo si si to nenechala vysvetliť? Muselo to zájsť až sem?" Teraz! Teraz je tá správna chvíľa! "Muselo, pretože už viem, kam ďaleko si kvôli mne ochotný zájsť." Prudko sa ku mne otočil a vypleštil oči až som myslela, že to viac nejde. "Anette?" No nie, duch svätý. "Je to pravda?" No tak asi je, keď mi to vraví už niekoľkýkrát. Prikyvoval a ja som sa rozhodla priblížiť k nemu. Ťažko sa mi dýchalo, no odolávala som pokušeniu ujsť. "Odpúšťam ti." Počula som ten kameň, ktorý mu spadol zo srdca,keď som to vyslovila. Musím sa priznať, že aj mne odľahlo. "to myslíš vážne?" Spýtal sa vyjavene. Objala som ho. Toto mu muselo stačiť ako odpoveď. Odmotal svoje ruky okolo môjho pásu a pritiahol si ma bližšie. A vtedy som sa zbláznila. Odtrhla som sa od neho a... pobozkala som ho. Telom mi prešli zimomriavky, priam elektrický prúd. Naďalej sme sa bozkávali, nevedela som prestať, no niečo mi vravelo, aby som ho konečne poslala do kelu a šla si svojou cestou. Ale nemohla som. Bol pre mňa ako magnet, ktorý ma neskutočne priťahoval. Konečne som sa pri niekom cítila ako plnohodnotný človek a nie ako cvok. Vedela som, že pri ňom môžem byť sama sebou, no stále tu bola jedna obrovská prekážka, ktorá mi nedovoľovala zmieriť sa s ním a ľúbiť ho tak ako predtým. Silno som sa k nemu pritisla, no tentokrát to ukončil on. "Nie, Anette. Nemali by sme..." - "Pane, už by sa mala pre....brať." Vstúpil sem môj cvokár. Akurát teraz. Krista jeho. Už už šiel urobiť krik na Abeho, že mi kazí liečbu, no skočila som mu do toho. "Nie. On za to nemôže. To ja som začala." Obhájila som ho a lekár sa zarazil. "Už.. O tom vie?" Preboha, musel to spomínať práve pred ním? "Čo?" Chytil ma za ruku a ja som sa skoro roztopila. "Nič. Abe, ja... Veľmi by som chcela byť s tebou,.." odolávala som plaču, ktorý nakoniec nado mnou vyhral, "ale nemôžem." Smrkla som a nedobrovoľne si vytrhla ruku z jeho zovretia. "Asi bude lepšie, keď už pôjdeš." Obišla som lekára a vyprevadila ho von z oddelenia. Keď sme boli už mimo dosahu všetkých ľudí naokolo a konečne sme sa ocitli sami, opäť som sa k nemu pritisla a jeho pery prikryla mojimi. "Strašne si mi chýbala." Nechcela som mu hovoriť, že aj on mne, keďže sama neviem, čo chcem a hlavne to, či ho ľúbim. Miesto toho som ho len pobozkala a ďalej sme sa rozprávali francúzsky. Vôbec mi výmena informácií touto cestou nevadila. A potom znovu prestal. "Vážne nie. Už dosť." Vedela som, že bojuje sám so sebou. "Čo si mi to mala povedať?" Vzal moju tvár do daní a zahľadel sa mi do očí. "Ja..." začala som, no vtedy nás prerušila Anabelle. "Vidím, že už ste sa udobrili." Skonštatovala a usmiala sa. "Nie celkom. An, musím ti niečo povedať." Vzdialila som sa od neho, čo ma neskutočne bolelo, ale musela som. Zavolala som ju do inej časti nemocnice. "Anette, čo sa deje s malým?" Trefa do čierneho. Začala som plakať, no ovládala som sa. "Je preč. Zabila som ho." Vyklopila som to rýchlejšie, než som čakala, čo Anabelle úplne odrovnalo. "Toto nemyslíš vážne." Zazerala po mne. "An, mrzí ma to. Ale ja neviem, ako mu to povedať. Som úplne na dne." Objala ma a ja som jej potichu vzlykala v náručí. "Nehovor mu to. On ťa ľúbi, ale toto ti neodpustí. To viem na isto." Týmto mi veľmi nepomohla, ale má pravdu. Zabije ma.
