Dangerous Dancer

47. Dve zvislé čiarky

Abraham

Prebudil som sa úplne rozbitý, no šťastný, že som bol s ňou. A tak ma napadá - vedela, že som to ja? Odišla by, keby vedela, že bola so mnou? Zrazu som pocítil pocit úzkosti. Možno som za ňou nemal chodiť. Ale som nadšený z toho, že som ju opäť videl. Do tašky som si so sebou zbalil aj Apolla, ktorý teraz na mňa skočil. Zvláštne, že za ten čas, čo ho máme, vôbec nevyrástol. Možno o kúsok. Ale stále je to to malé klbko chlpov, ako pred tým. "Prosím ťa, nie tam, kam myslíš." Keďže som ležal na chrbte, Apollo mal skvelú príležitosť skočiť tam, kde sa páči Cleovi. Moje prosby neboli vyslišané. Dopekla, čo tí psi furt majú? Vyskočil som z postele. "Hej, nabudúce ťa nikam neberiem." Vyhrozil som sa mu, na čo stiahol chvost a uložil sa na posteli do najmenšieho klbka, akého vedel. Začínam mať pocit, že mi tí psi rozumejú. Našťastie neskočil tak silno, čiže som sa naňho nemohol dlho hnevať. Ale aj tak mi vŕta hlavou, čo tam tí psi hľadajú. Zakopaný poklad nie? Len kopať a kopať. Ľahol som si pri neho a snažil sa znovu zaspať, keďže bolo päť hodín ráno. Čo sa mi však nepodarilo vďaka zvoniacemu telefónu. Zabijem toho idiota, ktorý ma ruší. Natalia. No ako inak. Zdvihol som to bez pozdravu. "Kde si?" Uškrnul som sa sám pre seba. Ja som jej nepovedal, kam idem. "To ťa nemusí trápiť. Čo potrebuješ?" šiel som hneď k veci. "Potrebujem ísť k doktorovi. Je mi zle." Jeeežiši, a čo ja s tým? Nech ide sama, tých niekoľko metrov snáď prejde. "Natalia, zavolaj niekomu inému, ja som momentálne mimo Španielska." Zložil som a vypol si zvonenie. Nikto ma už nezobudí, nikto. Lebo ho zabijem.

Niečo má šteklí na tvári. Apollo. Rukou som sa ho snažil odohnať, no cez zavreté oči som ho nevedel nikde nájsť. Ešte raz som zašmatral rukou pri mojom ksichte a vtedy som na sebe ucítil niečo príjemne studené a sladké. Nie. Toto nie. Za sebou som počul tiché chichotanie a podľa chuti som spoznal, že to, čo mám na tvári, je šľahačka. Idioti. "León, ani mi nechoď na oči." Povedal som ešte stále so zatvorenými očami. "Nebudem, veď už máš na nich šľahačku. Počkaj, tuším aj na vlasoch." Na nočnom stolíku som nahmatal servítky a zotrel zo seba ten hnus. "Zabijem ťa." Áno, prisahal som, že kto ma zobudí, ten neprežije. A svoje slovo vždy dodržím. Rozbehol som sa za Leónom, ktorý už medzi tým stihol zdrhnúť na chodbu. Zase budeme robiť cirkus pre ostatných. "Ty si strašný bastard." Chytil som ho. Ha! "Ty tiež, tak nevyskakuj." Odbil ma a odišiel naspäť do mojej izby, kde sa spustila duchaplná debata o včerajšom večere. "Videl si ju aspoň?" Pokýval som hlavou. Nikto z nich totiž nevie, čo sa dialo po tom, ako sme sa rozdelili hľadať ju. "A? Boli ste spolu? Rozprávali ste sa? Dopekla, hovor!" Naliehali chalani spolu s Anabelle. "Tancovali sme, potom sme... ja neviem, pobozkali sme sa, potom ona mňa ešte raz..." Koktal som a oni na mňa pozerali ako na zjavenie. "Ale to je super, nie?" Povzdychol som si. "Až na to, že ona nevedela, že som to ja." Prehrabol som si vlasy a civel do zeme. "No a? Bolo jej s tebou dobre, tak ťahaj za ňou!" - "Nie." Skočila do toho An. Všetci sme na ňu upierali pohľad, nech konečne vysvetlí jej reakciu. Hľadela do zeme takisto ako ja. "Anette odišla do Tatier, nemôžeš ísť za ňou. Psychicky by sa zrútila. Nechaj ju teraz spracovať to. Má podozrenie, že si to bol ty." Vysvetlila nakoniec. "Ale.. ako?" Nechápal som. "Ahh.. nech ti to povie sama." Nervózne na mňa zavrčala a vypochodovala z miestnosti. Všetci sme za ňou hľadeli s nadvihnutým obočím. Ona niečo vie a nechce mi to povedať.

Anette

Zvieram v ruke telefón a horúčkovito premýšľam nad tým, či sa s ním skontaktovať, alebo nechať celú záležitosť na pokoji a ďalej sa o to nezaujímať. Moje podvedomie ma nabáda, aby som mu aspoň zavolala a spýtala sa, čo to malo znamenať, no na druhej strane som nemala chuť a náladu s ním už čokoľvek mať. Nakoniec som mobil odhodila preč a rozhodla sa zabudnúť na celé leto. Bude to tak najlepšie. Po mojom včerajšom skolabovaní som si uvedomila, že si to beriem až príliš k srdcu. A pritom by to pre normálnych ľudí nič neznamenalo. A možno ani pre neho nie. Ale prečo za mnou chodil.. Dobre, kľud. Musím to vypustiť z hlavy a zabudnúť na to. Ale ten mobil som si predsa len zobrala a zavolala Anabelle. "Anette?" Zdvihla to vyľakane, akoby som zomrela a teraz sa jej ozvala z hrobu. "Ehm.. ruším?" No to dúfam, že nie. "Nie, samozrejme, že nie, len som to teraz nečakala. Je dosť neskoro." Vlastne má pravdu. Je niečo po polnoci. Michael niekam odbehol, takže mám čas vybaviť si vlastné veci. "Prepáč mi to. An, kde si teraz?" Prudko vydýchla. "Momentálne sme v Cádize, prečo?" - "L-len tak. A ako sa má..te?" Rozmýšľala som, či to dokončiť... "Hmm... My s Diegom sa práve chystáme za Abem a ostatnými. Sme tu iba na otočku, chystáme sa do Sevilly." Aha. "A o ňom nevieš? Ako sa má?" Povzdychla si. "Všetko je v najlepšom poriadku. Neboj." Zagúľala som očami. "Aha, takže on je už v pohode." Jej hlas zrazu sprísnel. "Anette, dobre vieš, že budem vždy na tvojej strane, ale nezabúdaj na to, že on sa z toho dostával v nemocnici." Ale však dobre, dobre. "Chápem. Musím končiť. Pa." Zložila som a priložila si telefón k hrudi. Už som vravela, že nenávidím samú seba?