Dangerous Dancer

46. Netuším, kto si, ale chcem ťa

Anette

Je to tu. Vôbec netuším, prečo cítim nervozitu, no čo sa dá robiť. Keď tam prídem, som si istá, že to zo mňa opadne. Momentálne stojím pred sálou a čakám Karolínu. Kde, dočerta, je? Zavolala som jej. "Kam si zdrhla?" - "Joj, prepáč, ja už som tu. Poď dovnútra." Tak dík. Ochotná kamoška. Vybrala som sa teda dovnútra, no ešte pred tým som sa zahľadela na oblohu. Padá hviezda. Nech je to dnes nádhrený večer. Pomyslela som si a vkročila do budovy.

Všetci tam už boli, dokonca aj pár neznámych ľudí. A vlastne má to byť akcia pre všetkých, ktorí sa o tomto dozvedia, takže sa ani nečudujem. "Ako si mohla na mňa zabudnúť?" Pribehla som za Karolínou. "Sorry." Odpovedala mi a odišla na svoje veštecké miesto. "Vyveštíš mi?" Spýtala som sa so sladkým úsmevom. "Nebráň sa ničomu, čo dnes večer príde." Odpovedala znudene. "Ako si to vedela takto narýchlo?" Podoprela si hlavu rukou a mikla ramenom. "Zlatíčko, poznám ťa dosť dlho na to, aby som vedela, čo ťa čaká." Aha. Odpratala som sa radšej za mojimi drahými spolužiačkami. "Wau, Anette, zase si tu najkrajšia." Schytila som ju pod pazuhu a ťahala na parket. "A ty zase preháňaš. Poď radšej tancovať." - "Niee, počkaj, ja chcem ísť za tamtým." Ukázala mi neznámeho muža v sivom saku s klobúkom na hlave a striebornou maskou. "Dobre, tak ťahaj. Zradkyňa." Zagúľala som očami a popohnala ju za ním. Ja som si zatiaľ odskočila na wc. cestou tam som stretla Lukáša. Znovu zapískal, ako to on má rád. "Teda, z teba je dnes hotová kočka." Poďakovala som sa mu úsmevom a pokračovala v ceste na wc.

Celý čas som sa akosi snažila vyhýbať ľuďom. nemala som náladu na tancovanie. Niečo mi ju kazilo, no neviem aký neznámy objekt to bol. Stále za mnou niekto chodil, vypytoval sa, pozýval do tanca, no ja som ich poslala preč so slovami, že mi je zle. Našťastie nemám na škole takých idiotov, ktorí ma budú otravovať, pokiaľ nebudem súhlasiť. Šla som si naliať nejakú červenú tekutinu. Neviem, čo v tom je, ale je to dobré. Čo som však nechcela, začala som premýšľať nad mojimi drahými bývalými kolegami. Ako veľmi mi všetci chýbajú. Spomenula som si aj na ten telefonát spred dvoch týždňov. Už som nepociťovala ľútosť, ani žiadne iné city, proste to boli iba bezvýznamné myšlienky. Čo sa stalo, stalo sa. Už to nezmením. Pozorovala som ostatných, ako sa bavia a tancujú. Pohľadom som zablúdila k pódiu, kde stála Martina a spievala pieseň od Ellie Goulding Love me like you do. Usmievali sme sa na seba a ona mi pohľadom naznačila, že sa mám otočiť. Nechápala som to, no urobila som to. Za mnou stál ten so striebornou maskou, ktorý sa páčil mojej spolužiačke. Mal nastavenú ruku a čakal, či ju príjmem. Čo som aj urobila. Zaviedol ma do stredu parketu. Pôsobil na mňa veľmi príjemne. Jeho vôňa aj ten pocit mi niečo pripomínali, no nevedela som si vybaviť, čo to bolo. Veľmi dobre sa mi s ním tancovalo, no keby som mohla vedieť, kto to je. Avšak nedokázala som zo seba vydať súvislú vetu. Podlomovali sa mi z neho kolená. Vtedy som priložila ruky na jeho hruď a následne aj hlavu. Pod košelou som cítila jeho rysujúce sa svaly a tlkot srdca, ktorý ma nesmierne ukľudňoval. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že toho človeka poznám. Ani som sa nenazdala a hrala už druhá piseň, po ktorej som uznala za vhodné prenechať ho ďalšiemu dievčaťu. Pomaly som začala dvíhať od neho hlavu, keď mi podoprel bradu. Vedela som, čo sa chystá urobiť. Zahľadela som sa mu do očí.. poznám ich. Trochu som sa ľakla, ale vzápätí som sa hneď ukľudnila. V jeho tmavo-hnedých očiach som sa úplne stratila, dokonalo ma hypnotizovali. A potom ...ani neviem, ako sa to stalo. Naše pery sa stretli. Do môjho tela vstúpil nával adrenalínu, ktorý som nedokázala zastaviť. Neovládala som sa. Obmotala som mu ruky okolo krku a keď si ma on pritiahol bližšie, vedela som, že to musím skončiť. Aj keď som nechcela. Spomenula som si vtedy na Michaela a odtrhla sa od neho. Do očí sa mi začali drať slzy z pocitu viny. "Prepáč. Nemôžem." Vykročila som smerom k východu, ale niečo ma zastavilo. Moje ja nechcelo od neho odísť. Vrátila som sa k nemu a znovu ho pobozkala, ale vtedy mi už moje racionálne ja strelilo facku a ja som sa vzdialila. Radšej... Nemôžem sa predsa zaľúbiť do človeka, ktorého už nikdy v živote neuvidím. Zrýchlila som krok a tamer som bežala z miestnosti. Bránili mi v tom však vysoké lodičky a veľká sukňa. Chcela som byť od neho čo najďalej, no čím ďalej som bola, tým viac mi krvácalo srdce. Musím zistiť, kto to bol. Alebo nie. Ja neviem. V panike som vbehla do najbližších šatní, kde sa väčšinou prezliekajú účinkujúci, keď je tu nejaká akcia s programom. Strhla som zo seba šaty a povolila slzám voľný priebeh, nech sa vybláznia na mojom starostlivo nanesenom make-upe . Netuším, prečo plačem, ale strátka mi prišlo ľúto, že s tým človekom už nemôžem byť. Skočila som do spŕch, ktoré tu boli. Pred zrkadlom som si rozpustila natočené vlasy a odmaľovala roztečenú omietku. Pustila som na seba prúd horúcej vody a zmyla zo seba všetko, čo ma dnes znovu postihlo. Čo ma však mrzelo, bolo, že som zo seba zmyla aj jeho vôňu. Pripomínala mi niečo z minulosti, niečo krásne, ale nemohla som, no skôr som si nechcela spomenúť na to, čo to mohlo byť. Po nejakom čase strávenom v kúpeľni som ho vypustila z hlavy. Prehodila som na seba čierne legíny a pletený sveter, ktoré som si so sebou zobrala pre prípad, že by mi tie šaty liezli na nervy. Usušila som si vlasy a konečne sa odvážila výjsť. Zamierila som si to rovno za Karolínou.