Dangerous Dancer

28. Nový člen rodiny

Ehm.. dnes to bude taká 'multičasť'. Dala som tam snáď všetko - napätie, slzy, prekvapenie, romantiku a proste všetko možné aj nemožné. Dúfam len, že vás nebude nudiť, lebo je fakt extra dlhá a bola by som nerada, keby ste ju zatvorili hneď po prvých riadkoch. :D

Abraham

Už tri. Poondiate. Hodiny. Sedím za počítačom, pred ktorým mám ešte klavír a skladám ďalšiu melódiu k piesni. Áno, takto som bol zaneprázdnený tiež, keď sme pracovali na albume. Je to dosť veľká makačka a otrava, lebo z toho, čo stále čumím do MacBooku, ma už neskutočne bolí hlava a pália ma oči. Potrebujem pauzu. Bezpodmienečne. "Ešte to nemáš hotové?" vzdychla si Anette medzi dverami opretá o zárubňu. Sklamane som pokrútil hlavou a ukradol jej z tanierika nakrájané jablko. Zazrela po mne. Nevedel som, že si ženy takto strážia svoje jedlo. "Poď si oddýchnuť, musí ťa od toho bolieť hlava." Využil som situáciu a posťažoval sa na stuhnutý krk, na čo sa hneď chytila a začala mi ho príjemne masírovať. Bolo to také uvoľňujúce, že som mal chuť otrieskať si hlavu o stenu, že som ju o to nepožiadal aj počas každej pracovnej činnosti za počítačom. Zatvoril som oči a chcel si užívať príjemné dotyky, no potom... Dopekla! Vyskočil som zo stoličky a rýchlo vytáčal Pablovo číslo. Pôvodne mal ísť so mnou Diego, ale ten ešte včera večer odišel s Anabelle do Paríža, aby splnil to, na čo sa už niekoľko dní odhodláva. "Miláčik, musím ešte niečo zariadiť, hneď som doma." zakričal som z predsiene zatiaľ čo som si obliekal mikinu. "Ale nezabudni sa vrátiť do šiestej." pripomenula mi Anette. Dnes príde rodina kvôli mojím narodeninám a bude také menšie posedenie. No dúfam, že to budem stíhať. "Kde si toľko?" hrešil ma Pablo zatiaľ čo som nastupoval do auta. "Hneď som tam."

Nasadol ku mne úplne zničený, kruhy pod očami mal tak veľké, až som pochyboval o tom, či je ešte stále nažive a nestal sa cez noc zombíkom. "A tebe sa čo stalo? Dlhá noc?" podpichol som ho. "No hej, trochu sme sa boli s chalanmi zabaviť a skončil som s dvoma štetkami v posteli. A nie mojej!" rozhodil rukami a obaja sme sa na tom v pohode zasmiali. Nikdy sa nepolepší. Nikdy. Odkedy ho poznám, sú to iba štetky a chľast. Nie je asi zrelý na vážnejší vzťah, dokonca ani po dvadsiatich štyroch rokoch, čo je na svete. Raz mu to nevyšlo s jednou babou, vtedy to bolo riadne vážne, prvý a zrejme poslednýkrát v jeho živote. Keď tak nad tým rozmýšľam, nechodil aj so Safiou? Už je to aj tak jedno. "Si si istý, že to stíhame?" Spýtal sa po dlhej odmlke. Pokrčil som ramenami a ďalej sledoval cestu pred sebou. Čakajú ma dve hodiny cesty autom do Sevilly, kde, mimochodom, budeme koncertovať tiež, ale tentokrát tam idem pre niečo špeciálnejšie.

Anette

Kde je toľko? Sú to tri hodiny, čo odišiel. Nemôžem prestať na to myslieť. Nechcel mi ani povedať, kam ide. Pricupitala ku mne Isabel a volala ma hrať sa s ňou. Súhlasila som, aj tak som nemala nič iné na práci, iba vyvolávať Abrahamovi a Pablovi, ktorí na mňa úplne kašlú a robia sa, že telefón nepočujú, za čo im ich asi kvalitne otrepem o hlavy. "Anette a kde je Abe?" No keby som ja vedela... Vysvetlila som jej, že si musel niečo vybaviť a čoskoro bude doma. Dostala som strach. Čo ak sa im niečo stalo? Zalial ma studený pot a nachvíľu sa mi zrýchlil tep. Po pár minútach som sa upokojila slovami, že predsa Abe je dobrý šofér a nič sa mu nemuselo stať. Možno sa mu vybila baterka. Obom. Kriste pane!

Už sú všetci tu. "Anette, kde je Abe?" znova tá istá otázka, tentokrát od Susany. "Neviem, nedvíha mi telefón. Šiel si niečo vybaviť, ale bližšie informácie mi nepodal." vysvetlila som jej aj ostatným sklamane a oni sa začali strachovať podobne ako ja. Videla som to na nich. Dokonca som počula jeho starkú, ako si s niekým vedľa nej šepká, že to je taký šikovný chlapec a bola by ho škoda, ešte aj deň pred jeho narodeninami. Musela som sa nad tým pousmiať. A teraz ma napadlo, prečo nemohli prísť zajtra? "A ty, Anetka, kde študuješ?" No, to ste teda trafili otázku. "Ja.. ehm... idem do maturitného ročníka na stavebnej priemyslovke v Bratislave," povedala som s pocitom, že som mohla ísť radšej na ten sprostý gympeľ a nebola by som v ich očiach tak nízko. Abe má síce niečo ako súkromné konzervatórium, ale aj tak asi stavebníctvo nie je nič pre nich. Teda aspoň myslím. Starká aj všetci ostatní sa zatvárili zamyslene, až sa napokon ohlásil jeden z Abeho bratrancov, "ty si Slovenka?" No nie, Američanka. Tak asi, keď som z Blavy. Dobre, som napoly Američanka, a napoly Španielka, ale to je teraz jedno. Prikývla som a oni sa zatvárili možno... sklamane? Nevedela som to z ich výrazov prečítať, ale asi neboli so mnou veľmi spokojní. "Plánuješ ísť aj na vysokú?" Spýtal sa ma prekvapivo Antonio, ktorý sa tváril trochu zadumane. "A-áno, chcem ísť na technickú univerzitu v Blave." Cítila som sa dosť trápne. Stačilo! Už som o sebe povedala viac než dosť. "Ahojteee!" vykríkol nadšený Abe a opieral sa o rám dverí. Pocítila som obrovskú úľavu, že ma zachráni od ďalšieho kola otázok a ešte väčšmi, že sa vrátil živý a zdravý. "Kde máš mobil?" otočila som k nemu hlavu. Vytiahol ho z vrecka, "tu." - "No a prečo mi ho nedvíhaš?" Zatváril sa čudne, "ja? Ty nedvíhaš." zaškeril sa a žmurkol na mňa. Čo prosím? Ja nedvíham? Mala som chuť ho zastreliť. Zízala som naňho s otvorenými ústami. Prisahám, že tú sánku si už raz vykĺbim. Naklonil sa ku mne a pošepkal mi do ucha, ale akosi to všetci počuli: "Niečo som ti doniesol z výletu." Pocítila som na krku jeho teplý dych, z ktorého som mala husiu kožu. Zadívala som sa naňho s nechápavý výrazom a on ma len potiahol za ruku a viedol do jeho spálne. Bola tam stredne veľká krabica a Cleo so Shirou a Macarenom sa na ňu stále lepili. Nemala som chuť na darčeky. Vytočil ma svojim správaním, všetko mal na háku a ignoroval fakt, že celá jeho rodina prišla na jeho narodeniny a on si ide ma výlet, kvôli ktorému som musela strpieť všetky tie otázky. Zložila som si ruky na hrudi a bola odhodlaná rozbaliť si to večer, keď budem mať lepšiu náladu. Otočila som sa a chcela sa vrátiť medzi ostatných ľudí, no Abe mi skočil do cesty a pobozkal ma. Bol to tvrdý, ale vášnivý bozk, taký, ako ten úplne prvý pred Starbucksom, z ktorého sa mi podlomili kolená a musel ma pridržať, aby som nespadla. Priložila som mu ruku na líce, kde ma pichalo dvojdňové strnisko, ktoré si ani nestíhal oholiť. Po chvíli sa odtrhol od mojich pier a zahľadel sa mi do očí. "Prepáč mi to. Ale som si istý, že ti to týmto darčekom vynahradím. Šiel som preč len a len kvôli tebe." zaškeril sa a brnkol mi po nose. Dostala som strach z tej krabice. Čo v nej, dopekla, je? Všimla som si, že vo dverách nás sleduje niekoľko ľudí. Opatrne som ju otvorila, ako keby na mňa mala vyskočiť nejaká príšerka. Aj vyskočila. O. Môj. Bože! Príšerka v podobe malého čierneho psíka so žltými škvrnami. Na krku mal obmotanú červenú stuhu s mašľou. Vyskočil na kraj krabice a celý sa s ňou prevrátil na posteľ. Skoro som sa nad ním roztopila. Bol neskutočne chutný, taký krásny. Prikryla som si rukou ústa a hľadela na to stvorenie, ktoré cupitalo po posteli a skenovalo okolie. "Vieš... pamätáš si, keď si mi rozprávala o vašich šteniatkach?" prikývla som, do očí sa mi začali hrnúť slzy "a ako som ti sľúbil, že všetko zariadim?" Zhliadla som k nemu v nemom úžase. Z mojich očí sa valili vodopády šťastia, že mám takeho úžasného človeka pri sebe. Skočila som mu do náručia a vybozkávala ho. Chytil ma za ruku, "to je Apolo a dúfam, že som svoj sľub aspoň sčasti splnil." Prestala som vnímať okolie, všetci zmizli, existoval pre mňa iba Abraham. Stískala som ho a plakala mu na ramene. Ako je možné, že takí skvelí ľudia ešte existujú? A práve takého som stretla ja. Zacítila som pocit tepla, chvel sa mi žalúdok a triasli sa mi ruky. Bola som celá rozrušená. "Ľúbim ťa, vieš to?" zašepkala som pomedzi slzy. "Viem." tuho ma objal a pobozkal ma do vlasov.