Dangerous Dancer

44. Nezbedná Isabel

No.. Kde začať.. Mala som plán vydať ju v utorok, no keďže väčšina z vás ju chcela v sobotu, urobila som kompromis. Sčasti preto, lebo je dnes sviatok a chcela som vás potešiť aj ja, aj keď verím, že väčšiu radosť, ako z toho, že sa nejde do školy, z toho nebudete mať. Ako ste čítali v predchádzajúcej kapitole, dnes nás čaká kontakt Isabel s Anette. Či už osobný, alebo v inej forme, to sa nechajte prekvapiť. Prajem príjemné čítanie. :)

Abraham

Ráno ma zobudili príjemne teplé slnečné lúče. Niekedy po polnoci som sa zobudil u Isabel a odtackal sa do mojej izby. Pohľadom som hneď zablúdil k Apollovi, ktorý spal rozvalený hneď vedľa mňa. Nechal som ho v posteli, veď predsa aspoň sa budem mať vedľa koho prebúdzať. O pár hodín odchádzam. Konečne. Vyskočil som na rovné nohy a zamieril si to do kuchyne, kde už sa ozývalo cinkanie riadov a malá Isabel mrnčiaca, že nechce ísť do školy. Čo by som ja dal za to, keby som mohol chodiť do normálnej školy ako ona. Vlastne to tam nemá až také ľahké, keďže dievčatá z vyšších ročníkov vedia, že je moja sestra a nechcú jej dať pokoj. Dokonca ju berú ešte aj zo školy a vedú domov. Isabel ich však vždy trošku odpálkuje, že som jej kázal, aby nešla s cudzími ľuďmi. Zaškeril som sa nad tou myšlienkou. "Isabel?" Zdvihla ku mne znudený pohľad. "Čo ak by som ťa dnes prišiel zobrať zo školy? Aj ťa pôjdem zaviesť?" Ihneď sa jej rozžiarili oči a poskakovala na stoličke. "Ale kľud, lebo ťa nikam neberiem." Zasmial som sa a šiel sa rovno prezliecť. Hodil som na seba úzke džínsy, predĺžené biele tričko a niečo medzi mikinou a bundou. Slniečko síce svieti, ale také teplé už zase nie je. Doplnil som to ešte slnečnými okuliarmi a kľúčikmi od auta. Môžme vyraziť.

Isabel som posadil do predného sedadla, veď aj tak ju skoro nebolo vidieť a odviezol ju do školy. Celý čas ma držala za ruku a keď uvidela tie staršie dievčatá, pritisla sa ku mne a držala sa ma ako kliešť. Baby z nej ani zo mňa nespúšťali oči. Čakal som, kedy zaútočia, no nič sa nestalo a ďalej pozorovali svoju korisť. Vzal som Isabel na ruky a pokúšal sa jej dohovoriť, nech si ich nevšíma a proste nech ide do triedy. No ale nie, musel som s ňou ísť až do triedy. Na chodbe nebolo skoro žiadne dieťa, iba niekoľko učiteľov a pár starších súrodencov, ktorí dostali úlohu podobnú ako ja, odprevadiť mladších žiakov do školy. Zatiaľ, ako som čakal, kým si Isabel obuje prezuvky, za mnou prišla pravdepodobne jej triedna. "Ste to naozaj vy?" Kto? Čo? Poobzeral som sa okolo seba hľadajúc človeka, ktorému mohla táto otázka byť adresovaná. Márne som však dúfal, že to nie som ja. "Abraham? Čo vy tu robíte?" Prosím pekne, ona má asi o sedem, maximálne osem rokov viac než ja, a vyká mi. "No, prišiel som Isabel odniesť do školy." Vysvetlil som jej s úsmevom, no trošku nechápavo. Zarazilo ju to a premýšľala, dosť dlhú chvíľu. "A vy ste jej brat?" Nie, otec. Tak asi že. Hádam si všimla podobnosť medzi priezviskami, nie? Prikývol som a poslal Isabel do triedy. Pratal som sa odtiaľ najrýchlejšie ako to šlo, cestou som ešte požmurkoval po starších dievčatách a rozdával úsmevy.

Myslel som, že dnes to bude jeden z tých oddychových dní. Pekne sa pobalím, vybavím posledné veci ohľadom môjho odchodu zo Španielska a zvyšok dňa bude bezproblémové šoférovanie. Ale nie, plány mi museli prekaziť moje drahé psy. Hneď, ako som prišiel domov, na mňa skočili Shira s Cleom. Chceli sa hrať. Nič by na tom nebolo zlé, pokiaľ by ma nezamestnávali celé doobedie. A na Apolla a Macarena som ani nemal čas. Momentálne máme poobedňajšiu pauzu. Všetci štyria zalomili a ja tiež nemám od toho ďaleko. Ale o chvíľu sa končí Isabel škola a ja musím ísť pre ňu. Zobral som teda Macarena a Apolla na vodítko. V ťažkom boji pripnúť im to o obojok som konečne po sto rokoch zvíťazil. Všetci štyria totiž nie sú zvyknutí na vodítko, keďže ich chodievame venčiť bez neho. Veľmi sa im táto varianta nepáčila, ale po chvíli to prestali vnímať a obaja šli triezvo. Shiru a Clea som nechal doma, veď oni si už dnes užili dosť.