Dangerous Dancer

15. Nečakané otcovstvo

Abraham

Predomnou stála moja bývalá priateľka s dieťaťom na rukách. Je mi zle. Idem sa zabiť. Čo tu chce? Stál som tam ako obarený . "A-ahoj, Abraham." nemohol som sa na odpoveď. "Sa-Safia, čo tu robíš?" vykoktal som. Chvíľu tam len tak postávala a potom spustila: "Ja.. Potrebujem niekam odísť na dlhšiu dobu a... ja neviem.. ako ti to povedať. Ale.. potrebujem ho postrážiť a myslím, ž-že by mohol byť chvíľu so svojím otcom." Čo?! To akože myslí mňa?! Zbláznila sa? Však tvrdila, že s tým nič nemám!  Zobral som ju do vnútra a zabuchol dvere. "Safia, si si istá, že je to moje?" Sklonila hlavu. Začali jej tiecť slzy. "Možno.. ja neviem.. Ono.. Ahh." Zotrel som jej palcom slzy. Posadil som ju na pohovku a tam mi vysvetlila, že nevie koho to je. Samozrejme, nespávala len so mnou. Pár kandidátov sa našlo, no nikdy som neprišiel na to, či to bolo aj počas nášho 'vzťahu'. Z jej rozprávania som pochopil, že ju niekto znásilnil, ale z neznámych dôvodov sa mi to bála povedať. Nevypytoval som sa jej na detaily, toto mi úplne stačilo. To dieťa jej, samozrejme, postrážim. Ale rozhodne to nenechám len tak.

Odišla pomerne skoro. Teraz už len zoznámiť Anette a Alejandra. Čo jej poviem? Synovec? Kamarátkin syn? Preboha, v tomto jej nemôžem predsa len tak klamať! Neviem čo mám robiť. Pozerám na toho krpca dobrých desať minút a rozmýšľam o dušu. "Tak poď, ideme spôsobiť Anette šok." To malé o chvíľu príde o otca. Ona ma zabije.

"Klop, klop!" prebehol som prstami po zárubni. Snažil som sa znieť pokojne. Pomaly som vstúpil do miestnosti s malým na rukách. Postavila sa z postele a podišla ku mne. Usmiala sa. O chvíľu jej skazim náladu. "A toto je kto?" Spýtala sa a obdivovala malého. "Anette, toto je Alejandro. A... Ehm... Budeme ho tu niekoľko dní mať. Kamarátka potrebovala súrne odísť.." Zatiaľ to ide dobre. Zatvárila sa dosť čudne. "A nemohol byť s otcom?" A teraz čo? Som mŕtvy. Naozaj. Prišlo mi trochu zle. Bojím sa, že ju teraz v tomto momente stratím. Pozrel som jej priamo do očí. Môj pohľad pravdepodobne hovoril za všetko. Odstúpila odomňa. "Nie! Len mi nehovor..." zakryla si ústa. Posadila sa. "Anette, ja.." zdvihla ruku. Som ticho. "Nie.. Potrebujem to spracovať." To len ja som čakal horšiu reakciu? Žiadne nože, facky, nič? Žijem? Rozmýšľala dlhú chvíľu. Asi či najprv facku, alebo naozaj skočí dole po tie nože. Medzi tým mi Alex zaspal na rukách. Uložil som ho do tej prenosnej hovadiny pre deti. Netuším, či je to pre neho zdravé, ale inde ho dať nemôžem. Bojím sa, že by sa mi skotúľal z postele. A to už by vážne bolo po mne. Anette odišla do svojej izby. Ani sa jej nečudujem. Vzápätí za mnou prišli Macareno s Cleom. Pozerali na Alexa. A potom na mňa. Mac podišiel k nemu a oblizol mu ruku. Začal plakať. Krista! Začal som ho tam čičíkať a ja neviem čo ešte. Ani to netrvalo dlho a do izby vtrhla Anette. Nevedel som vyčítať, či je naštvaná alebo nie. Vzala mi ho z rúk a pokúšala sa o to sama. Zvládol by som to aj sám. Nemal som ho skoro ani minútu. Prestal revať, no už nezaspal. Ako to, že tie deti vždy prestanú pri ženách? Safia mi prikázala uspať ho, že okolo jedenástej sa zobudí a bude chcieť jest. Už sa teším. Tento detský harmonogram nikdy nepochopím. Prečo nemôžu normálne spať?
"Musí spať, že?" spýtala sa ma zrazu. Bol to pre mňa šok, že sa vôbec so mnou rozpráva. Prikývol som. Kyvla hlavou smerom ku gitare pohodenej v rohu. "Skús niečo pomalé." rozkaz, šéfe! Posadila sa aj s malým na posteľ. Zahral som čo ma napadlo, pomaly, potichu. Možno by z toho vznikla aj nejaká dobrá pesnička. A potom si začala pospevovať: I'll give you my heart, so you can resurrect. And on the edge of the mattress I'll give my loneliness for me the can burn by the fire of your love... To dievča vie z každej myšlienky niečo zložiť. Alebo to nie je jej text. Neviem. Každopádne to zabralo - zaspal. Vydýchol som si. "Ďakujem za pomoc." odložil som gitaru. Postavila sa, že odíde. Čo najrýchlejšie sa snažila dostať ku dverám. "Počkaj." Zastavila sa s rukou na kľúčke. "Čo?" Ani sa na mňa nepozrela. "Môžem ti to vysvetliť?" otočila sa ku mne. "Spusť." Keby som vedel ako začať. Podišiel som k nej čo najbližšie. Už som sa chystal vydať zo seba niečo, no predbehla ma. "Je tvoje?" No čo jej mám na toto povedať? "Neviem. Ja.. Nevedel som o tom. Vravela, že s tým nič nemám. Že to čaká s druhým. Nechápem, čo sa zrazu zmenilo. Anette, nechcem aby sa to medzi nami pokazilo kvôli tomuto. Kľudne si budem plniť otcovské povinnosti, ale ja ju už neľúbim. Ani neviem, či som ju vôbec ľúbil. Prosím, len sa na mňa nehnevaj." čakal som čo povie. Nakoniec zo seba dostala: "Nehnevám sa. Nemám prečo. Pokiaľ je to takto." Ani si neviete predstaviť, aký veľký balvan mi spadol zo srdca. Chápe to. Ona to chápe! Musel som sa na ňu usmiať. Škĺblo jej kútikom úst, no na jej tvári som stále videl sklamanie. Moja radosť ihneď zo mma opadla.