Dangerous Dancer

20. Rozlúčka

Abraham

Nádherné nedeľné ráno. Je to taký úžasný pocit zobúdzať sa vedľa nej. Len škoda, že dnes ju musím pustiť domov. Vymotal som sa z jej objatia a zamieril si to rovno do kúpeľne, kde som sa zľakol sám seba. Strapaté vlasy, opuchnuté oči. A to som ani nepil. Zazvonil mi telefón. Diego. "Už to vieš?" Ani pozdrav, ani nič, ideme takto zhurta? "Čo?" nechápal som. "Je môj." Kto? Čo? Chvíľu mi trvalo, než mi došlo, že hovorí o Alexovi. "Ahaa no, ja som si to aj myslel. Vieš, keď mi to tu všetko Safia rozprávala, často ťa spomínala. Inak ďakujem, že ma s tebou podvádzala, to bolo fakt milé." mlčal. Začal som sa smiať. "Bože, neboj sa, vedel som to už vtedy, akurát sa mi teraz priznala." začal sa smiať aj on, asi od úľavy. Našim pobavením sme zobudili Anette ktorá za mnou prišla do kúpeľne. "Už musím končiť, práve som dostal chuť na ranné kardio." Anette sa prudko ku mne otočila a zamračila sa. "Haha, tak si to uži. Čau." zložil som a odhodil mobil niekam na poličku. Nadvihla na mňa obočie s pobaveným výrazom. "Kardio?" oprel som sa o stenu a iba na ňu hľadel. Celá sa predomnou vyzliekla a vliezla do sprchy. "Tak na mňa počkaj." poslala mi vzdušnú pusu a zavrela za sebou dvere sprchového kúta. Možno keby sa neodhalila celá, by ma to tak nevyprovokovalo, no sama to chcela. Pomaly som sa prešmykol za ňou pod vodu a zmapoval jej chrbát a boky. Mám pocit, že ma aj čakala. Neprotestovala, ešte sa aj otočila ku mne a svojimi božskými rukami preskúmala terén na mojom tele. Dobre, to by stačilo. Otočil som ju naspäť do predošlej polohy, aby bola chrbtom otočená ku mne. Potiahol som ju mierne za vlasy k sebe a pošepkal jej do ucha: "Nemienim na teba čakať. Jasné?" cítil som, že trochu stuhla, no vzápätí sa znovu uvoľnila a užívala si to rovnako ako ja.

Anette

Balím sa, no asi pri každom kroku zastanem a keď mám možnosť, posadím sa, pretože cítim bolesť v podbrušku. Je to príjemné, no občas neznesiteľné. Za ten rok, čo som naposledy spala s Michaelom, som si celkom odvykla. Abe ma pozoruje a čaká, kým sa pobalím. Nie, že by mi s tým pomohol.

"Môžme ísť." povedala som mu asi po pol hodine. S povzdychom za zdvihol z postele a pritiahol si ma k sebe. "Nechoď." zašepkal a nahodil psie očká. Nie, nepozeraj sa tak na mňa. "Vydržal si bezo mňa devätnásť rokov, vydržíš aj pár hodín. Zajtra môžeš ísť ty ku mne, dobre?" zaťal zuby, no nič nepovedal. Bez slova sme nastúpili do auta a odišli ku mne.

Ahh ako mi to tu chýbalo. No u Abeho bolo lepšie. "Ja ťa tu nenechám samú." zamrnčal a doslova sa šuchtal do izby. "Budeš musieť, miláčik. Doma ťa niekto čaká." cmukla som mu pre nosom. "NÁS niekto čaká." opravil ma. Zostala som v miernom šoku. Môže to so mnou myslieť vážne? Dosť by ma to zaujímalo. Keď ma nechcel pustiť ani sem, tak... aké to bude keď pôjdem domov? Bože, som taký hrozný človek. Budem tým ničiť jeho ale hlavne seba. "Halóó, Zem volá Anette." mával mi pred očami Abe. Musela som sa zasmiať, pretože ten jeho mimozemšťanský prízvuk, čo nahodil bol proste úchvatný. "Čo? Prepáč, len som sa zamyslela." Uškrnul sa. "Však ty chceš ísť ku mne?" Objala som ho tak silno, že možno ani dýchať nemohol. "Ani nevieš ako rada by som. Ale však sa ani nepoznáme tak dobre aby sme už začali spolu bývať." zhíkol a doslova som videla tú žiarovku nad jeho hlavou. "Tak vieš čo? Každý večer si povieme nejakú informáciu o sebe. Čo na to povieš?" Je to dobrý nápad. Súhlasila som, oprela sa o stenu a on ma tam znovu uväznil ako vtedy v bare. "Tak aspoň jednu pusu na rozlúčku chcem." na to som mu prikývla. Takže jeden bozk. Dva. Tri. Otvoril dvere, štyri. Už ich skoro zatvoril, päť. Konečne zatvoril. Vrátil sa, šesť. "Povedal si, že len jednu." upozornila som ho, no takúto odpoveď by som nečakala: "Ja to beriem na desatiny." znovu uškrn. Sedem. Ušla mu kľúčka, osem. "Dobre, choď už." vykopla som ho, ale podarilo sa mi to až po desiatom bozku. So smiechom som sa zošuchla po stene dole na dlážku. A teraz čo budem robiť? Je to minúta, čo odišiel a ja sa už nudím. A tentokrát som mala žiarovku nad hlavou ja. Idem kresliť.