Dangerous Dancer

24. Zlé tušenie

Je to taká o ničom časť. Písala som ju cez blok. Snáď mi odpustíte.

Anette

Je to tu. Stojím na pódiu, všade je tma, svietia iba telefóny všetkých tých fanúšikov, ktorí odpočítavajú desať sekúnd, čím sa odštartuje prvá pieseň a zároveň náš prvý spoločný koncert. Som na konci pódia, Abe je na druhom a pomaly sa na nás rozsvecujú reflektory červenej farby. V strede sú všetci ostatní. Baby majú oblečené čierne šortky, športové podprsenky rovnakej farby a cez to prehodené kárované košele. Chalani čierne džínsy a obtiahnuté tielka taktiež v čiernej farbe. Ladilo to spolu veľmi dobre a ja s Abem, ako hlavní speváci, sme sa tiež k sebe hodili. Nastala moja chvíľa, pretože som hneď na začiatok spievala sólo. "Feel so alive, I'm lost in your eyes, in your eyes..." cítila som obrovskú trému, mala som pocit, že nespievam poriadne do mikrofónu, ba že som si ho dokonca zabudla zapnúť. "Play sweet love songs this all night long, all night long..." pridal sa ku mne Abe a obaja sme sa na seba usmiali. Refrén sme spievali všetci spolu a znelo to prekvapivo dobre.

Postupne zo mňa všetok stres opadol a pri ďalších pesničkách už sa mi netriasol hlas ako pri prvej. Sme asi v polovici nášho vystúpenia a ja už som úplne ohučaná. Vedela som, že dievčatá pištia ako splašené myši, ale že až takto... Našťastie nie som na pódiu celý čas, pretože niektoré pesničky spieva iba Abe a pre efekt s ním tancujú iba chalani. Ale keď sa nad tým tak zamyslím, tým dievčatám sa ani nečudujem. Naši kolegovia si naplno užívajú, ako baby nad nimi slintajú, keď si vyzlečú časť oblečenia, alebo keď odhalia iba kúsok zakrytej časti tela. Aj ja by som vrieskala, keby môžem. Moje hormóny sa už dávno zadusili slinami a ja nie som ďaleko od toho. Teraz sme vzadu v zákulisí a čakáme s ostatnými dievčatami na ďalšiu pieseň. Ja sa držím bližšie k javisku, pretože aj keď nie som momentálne viditeľná, stále spievam druhý hlas. "Videli ste, na koho sa Abe stále usmieva? Anette, daj si naňho pozor." upozornila ma Nadia a vyzerala sklamane. Usmieva? Na koho? Nevšimla som si to.

A naozaj! Aj keď som sa veľmi nesnažila naňho pozerať, všimla som si, že sa stále pozerá do jedného smeru a usmieva sa ako slniečko na hnoji. Pocítila som žiarlivosť, no snažila som sa na to nemyslieť a spievať, akoby sa nič nedialo.

Prišiel čas na predposlednú pesničku. Pri spievaní Mueve som cítila na sebe všetky tie pohľady, ako ma prepaľujú a zabíjajú. Naskakovala mi z toho husia koža. Našťastie aj my sme tam mali svojich fanúšikov, prevažne mužov, čiže aj Abe sa mohol cítiť divne. Avšak nemusel čeliť toľkým zlostným pohľadom, čo ja, pretože my sme iba jeho hostia a tým pádom sme tam mali aj menej "svojich ľudí". Ale teraz ma skôr zaujíma, kto a čo je zač tá osoba, na ktorú sa stále pozerá.

Dobre, kľud, nič sa mu predsa nestalo. Ale už som ho videla na zemi. Totiž šiel znovu tým smerom, kde stál ten dotyčný človek, nezvládol otočku a skoro sa zabil. Priemerný človek si to nevšimne, ale osoba so zmyslom pre detail, ako som ja, si musela domyslieť, že takto ten tanečný krok určite naplánovaný nebol. Po prvotnom šoku, keď som skoro zabudla text, nasledovalo, že sa netrafil do melódie. On normálne začal spievať o niekoľko sekúnd skôr, než mal. A to už som vážne nevedela, čo si myslieť. Kto je to?

Konečne koniec. Už mi dochádza hlas, ale našťastie všetci vedia Señoritu naspamäť, takže vlastne my sme ani nemuseli spievať. Všetci sme sa na tom zabávali, dokonca Abe dal pokoj tomu neznámemu objektu a sebavedomo si užíval to, že baby na ňom doslova visia. A ja tiež. Posledná pieseň je vždy najlepšia, keď s vami spieva celé publikum, tréma je z vás úplne preč a vy si užívate posledné chvíľky so svojimi fanúšikmi. Nakoniec nás ostatným predstavil ako svojich hostí a spolupracovníčky. Nesnažil sa toho povedať veľa, pretože keby spomenul, v akom vzťahu sme my dvaja, asi by ma, a možno aj jeho, dievčatá rozdupali.

No a ešte som zistila, kto bol ten človek, ktorému venoval všetku tú pozornosť. Keď prišiel za nami do šatne, baby začali naňho vrieskať ešte viac ako na Leóna. Úplne to ignoroval a zavolal ma na chodbu, kde mi chcel niečo ukázať. Hodila som nechápavý pohľad na Anabelle, ktorá len pokrčila plecami, ale usmievala sa. Zalial ma studený pot. Neviem prečo, ale z neznámych dôvodov mi zrýchlil tep a nečakala som nič príjemné.

Abraham

Čo tu robia? Vraveli, že to nestíhajú. Ale to je jedno, hlavné je, že sú tu. Keď už bolo po všetkom, prišiel som za babami do šatne. Samozrejme, že som si vyslúžil za to aj facku od Any. "Koksoo, takto by som vydržal celý deň." skonštatoval som v miestnosti plnej siedmimi dievčatami s dokonalou postavou. Ale zameral som sa na tú jednu. "Poď, niečo ti chcem ukázať." Zaviedol som ju do mojej šatne, kde ju čakali traja ľudia. Tešil som sa na okamih, keď ich zoznámim. Cítim, že s Anette to vyjde.

"Takže, srdiečko, toto je.. ehm..." bol som nervózny za ňu, ale vedel som, že sa im bude páčiť, "moja mama, otec a..." podali si ruky a do reči mi skočila sestra, "a ja som Isabel. Ty si Anette." poskakovala po šatni a jej fialová suknička jej len tak viala vo vzduchu. Anette mlčala, bola celá bez seba. Hľadela na mňa s pootvorenými ústami držiac ma za ruku. "Ja... Ale.." zasekla sa a hodila na mňa pohľad, ktorým naznačovala, že na toto asi nebola pripravená. Mama sa celá rozžiarila a otec sa len usmieval. Objala ju. "Toľko sme už o tebe počuli. Nemohla som sa dočkať, keď uvidím tú talentovanú a prekrásnu slečnu." Anette zostala v nemom úžase, ale nakoniec sa odvážila vypustiť zo seba nejaké slová. "Ukážeš mi tvoje kresby? Prosiiiiim." Isabel ju schmatla za ruky a cerila sa na ňu. Anette si pri ňu čupla. "Ale samozrejme. A môžeme si spolu niečo nakresliť, čo povieš?" Isabel sa rozžiarili očká a div, že nezačala vrieskať od radosti ako to máva vo zvyku.

Tento večer ešte odlietame do Cadízu. Je to rušný deň. Dokonca ani na letisku mi nedopriali kúsok samoty a vyskytovalo sa tam prekvapivo veľa ľudí, čo by sa so mnou radi odfotili a pozhovárali. Naozaj som na nich nemal čas, pretože ma čakalo lietadlo a keby sa zdržím ešte niekoľko minút, odletia bezo mňa. Neklamem, pilot sám mi to povedal.

"Abe, kde sú ostatní?" prišla za mnou Anette a objala ma zozadu. Vysvetlil som jej, že priletia až ráno. Za normálnych okolností by šli s nami, ale keďže tu mám aj rodičov, doprial som im, aby sa cez noc vyspali. "Čo hovoríš na prekvapenie?" Stiahol som ju za mnou a sadla mi na kolená. "Ja neviem. Nie je to skoro?" pritúlila sa ku mne. "Anette, ale ja s tebou neplánujem zostať mesiac. Ty so mnou snáď áno?" Zachvela sa. Neodpovedala mi, namiesto toho potiahla nosom. Plače. "Čo je? Prečo plačeš?" palcom som jej zotrel slzy z tváre. "Povedz mi už čo sa deje, nemôžem ťa vidieť takúto." pokrútila hlavou a znovu smrkla. "Nič.." Poznám to jej 'nič'. "Prosím ťa, Anette." - "Len... bude vadiť, ak nachvíľu odídem domov?" znovu sa pritúlila. "A pre toto plačeš? Samozrejme, že to nebude vadiť." tuho som ju objal a začal utešovať. Horúčkovito som hľadal novú tému. "Kde je Isabel? Nehovor, že si ju dokázala uspať." zasmiala sa. "Bolo to ľahké. Toľkoo mi toho o tebe rozprávala. Sťažovala sa, že jej robíš zle." pohrozila mi a smiala sa pri tom. "To ja z lásky." zdvihol som ruky v obrannom geste. "Vieš komu hovor." Prevrátila očami. Zasmiali sme sa na tom a začali sme sa bozkávať. A po chvíli nás vyrušil otec. "Mládež, nechcete si pospať?" Pozrel som na Anette, ktorá vyzerala celkom sviežo, a pohľadom som jej naznačil, či nie je unavená. Pokrútila hlavou. "Oci, o dve hodky sme v Cadíze. To ešte vydržíme." Prikývol a odišiel za mamou do zadnej časti lietadla. Odbehol som si na vecko a cestou som sa zastavil aj za našimi. Od zoznámenia som nemal možnosť porozprávať sa s nimi osamote. Zaklopkal som a počkal, pokiaľ ma vpustia dnu. Pohľad mi ihneď spadol na moju spiacu sestru, ktorá má už dlhšie problémy so psychikou. Asi pred polrokom jej zomrela teta zhruba v mojom veku a odvtedy je akási "mŕtva". Bola pre ňu ako staršia sestra. A keď uvidela Anette.. takú šťastnú som ju dlho nevidel. "Je úžasná." Povedal som hľadiac na Isabel. "To teda je," ozvala sa mama a usmiala sa na ňu, "plánuješ s ňou..." skočil som jej do toho. "Mami, má osemnásť. Sme spolu asi týždeň. Neplánujem od nej odísť, ale neplánujem ani svadbu. Všetko sa uvidí." každopádne mamu zaujala. Nikdy sa túto otázku nepýtala. "Dôležité ale je, či tu chce zostať. O tom ste sa nerozprávali?" pravdou je, že tejto téme som sa vyhýbal. Pokrčil som plecami. "To je fakt. Vravela, že sa chce venovať architektúre." zamotal sa do toho otec. "Choď sa s ňou o tom porozprávať." navrhla mama. Poslúchol som ju.

"Anette?" Spýtal som sa s malou dušičkou. Očakával som to najhoršie. "Hm?" - "Ty si mi klamala. Chceš tu skončiť, však?" Pomrvila sa na mieste. Pozrela na mňa, ale nič nepovedala.

Dopekla...