Dangerous Dancer

48. Krutá pravda

Ale teraz ste to nečakali, že? :D Prednedávnom som sa dozvedela jednu, neviem, či dobrú, správu. Náhoda to zariadila tak, že jedna z mojich spolužiačok je vášnivou čitateľkou tohto príbehu a po dnešnom krátkom rozhovore s ňou oficiálne prehlasujem, že SA BOJÍM VYDAŤ POKRAČOVANIE! Úplne seriózne vážne. Teraz vážne už máte niekoho, koho na mňa môžete poslať. Baška, pekné čítanie prajem. :D Ale aj vám ostatým :*

Anette

Michael bol z toho síce dosť šoknutý, ale teší sa. Svojim spôsobom aj ja, no stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že je tu jedna veľká prekážka. Pravdepodobne to budú maturity. Ale nemám mať z čoho strach, predsa ich budem absolvovať ešte s bruškom. Ak správne počítam, malo by sa to narodiť v júli. Zachvela som sa nad tou myšlienkou. Budem mať dieťa. Prečo teraz? Nemohlo to počkať? "Si nervózna?" Opýtal sa ma Michael, keď videl, že stále trasiem nohou. "Trochu." Môj gynekológ ma poslal na genetické testy, z ktorých sa dozviem presný počet dní, čo som tehotná a aj pohlavie dieťatka. Celé to síce stojí 300€, ale budem vedieť, či nemá žiadnu chorobu, alebo či zatiaľ funguje všetko tak, ako má. Teším sa, ale zároveň sa bojím. Nechcem mať s Michaelom dieťa. Zavolali ma dovnútra, kde mi odobrali plodovú vodu. Neznášam injekcie. Celkovo som bola vo vnútri asi päť minút. Von som sa však vrátila podľa Michaelovho opisu celá bledá. Cítila som, ako sa mi trasú nohy a potia sa mi dlane. Nebolo to z toho nemocničného vzduchu, ale z toho, ako to oznámim rodičom. Zabijú mňa aj Michaela. Som mŕtva. Musím niečo vymyslieť, inak ma zmiešajú so zemou.

Domov som prišla s búšiacim srdcom a celá spotená. Naši sedeli na pohovke a pozerali telku, čo mi dalo znamenie, že v dome je dobrá nálada. "Ahojte." Unavene som sa oprela o zárubňu ešte oblečená v bunde. "Ahoj, kde si bola?" Začal ocko a ja som horúčkovito rozmýšľala, či to vyklopiť už teraz. "Na testoch." Zamrmlala som tak potichu, že som to ledva počula ja. "Akých?" Opýtala sa mama a mne sa zastavilo srdce. Tak toto počuje. "Ja.. Geneti.. Bože.. Mami, oci, som v tom." vykoktala som. Ocko na mňa hľadel s pootvorenými ústami. "V čom, preboha?" Letmo som pozrela na mamu, ktorá ma so záujmom počúvala. "V tom. No proste. Ty to dobre vieš. Čakám dieťa." Obaja naraz prudko vydýchli a ja tak trochu tiež, keďže som to mala za sebou. Teraz už len niesť následky. "Ja budem dedo?" Zmätene sa spýtal s nadvihnutým obočím. Opatrne som pokývala hlavou. "Haha, to je úžasné!" Vyskočil z pohovky a vybozkával ma. Počkať, som v správnom dome? Je toto môj otec? S mamou sme naňho hľadeli, či mu nešibe. On sa z toho teší! Som jediná, kto nečakal takúto reakciu? Radšej som sa odpratala do izby, kde som to všetko spracovala. Do dvoch dní mi prídu výsledky a na konci týždňa ideme do Španielska. Bojím sa strašne. Ako to mam povedať jemu? Dopekla, veď ja ho budem vidieť. Zrazu sa mi začalo ťažko dýchať. Zavolala som rýchlo Michaelovi, nech sa u mňa zastaví.

Prišiel takmer do piatich minút. "Čo sa deje, zlato?" Vbehol mi sem a hneď sa posadil vedľa mňa na posteľ. "Nič, len mi prišlo trochu zle a chcela som byť s tebou." Usmiala som sa a dala mu pusu na ukľudnenie. Objal ma, "a čo vaši? Už to vedia?" - "Hej, tešia sa. Hlavne ocko. Mal by si ísť za nimi." Chytila som ho za ruku a odviedla ho do obývačky. "Ahh, no konečne." Privítal ho otec. "Poď si sadnúť, zaťko." Striaslo ma, keď som začula to slovo. Ani som si neuvedomila, že s ním strávim zvyšok svojho života. Ale ja nechcem. Ako to mám vyjadriť? Michaela mám rada, ale nechcem s ním žiť, mat dieťa, svadbu, nie. Nepatrím k nemu. Ale blbá náhoda to takto zariadila.

Abraham

Prípravy na svadbu sú v plnom prúde a ja sa neviem dočkať toho dňa, keď pôjdem Diegovi za svedka. Ja sa momentálne chystám do Sevilly, kde budeme mať ďalší koncert, a potom konečne v Cádize. Nedokážem opísať, ako veľmi sa teším.
Zo Slovenska som sa pobral rovno do Barcelony skontrolovať všetko, či stojí môj narodenový domček a skočil som aj do bytu Anette. Všetko bolo v pôvodnom stave, nikde neboli známky toho, že by tu niekedy niekto býval. V kúpeľni som však po nej našiel nejaký telový krém alebo čo to bolo. Tá vôňa mi dokonalo pripomínala ju. Poťažkal som ho v ruke a rozmýšľal, či bude lepšie zahodiť ho, alebo si ho nechať, aby mi ju pripomínal. Nemohol som. Nechám si ho. Zaujímalo by ma, čo teraz robí, ako sa má. Tak rád by som sa s ňou znovu porozprával. Pomyslel som si na ples a na náš spoločný tanec. A potom na tú veštbu. Bola naozaj strašná a doteraz mi z nej behajú zimomriavky po chrbte. Ako to myslela, že ma doháňa minulosť? Čo je tá minulosť? A ako ju musím zastaviť? Netuším, čo mám robiť. Keby mi dala aspoň jednu indíciu. Bojím sa o seba, Anette a o toho ďalšieho človeka, ktorého spomínala. Michael? Žeby? Ja neviem. Prechádzal som sa po byte tam a späť. Steny akoby nadobudli šedé odtiene. Bolo tu šero aj napriek tomu, že vonku svietilo slniečko. Ako som tak prechádzal kuchyňou, zbadal som na zemi skrčený papier. Zdvihol som ho a roztvoril. Bola na ňom nakreslená, myslím, že moja tvár. Oh Bože. Prišlo mi za ňou strašne smutno. Všetky miestnosti v tomto byte, každý detail, všetko mi ju pripomínalo. Musím odtiaľto vypadnúť a čím skôr.