Remember?

Časť bez názvu 39

-Zdravím prišla som za Dylanom. Teda hmm...- zamyslela som sa a preto som zakrútila hlavou- Dylan O'Donnel kde leží?- spýtala som sa staršej ženy na recepcii. Bola som viac než netrpezlivá, no nedávala som to najavo.

-A vy ste?-nechápavo na mňa pozrela.

-Aria Sumerson- povedala som prosto a mykla plecami.

-Je to môj manažér- dodala som a ona si ma premerala pohľadom, akoby váhala či mi má povedať kde leží.

-Aria?- ozval sa spoza mňa povedomý hlas. Okamžite som sa za ním obzrela. 

-Hailey- vydýchla som si a rozbehla som sa k nej do medvedieho objatia, ktoré isto potrebovala ako ona tak aj ja. Neviem prečo ale príde mi viac než smutná, ale to je najskôr normálne, nie? Samozrejme, že áno! Veď jej priateľ mal autonehodu! Páni dnes ti to páli! Musela som zagúľať očami pri tejto hádke s mojím vlastným svedomím.

-Ako sa má?- spýtala som sa jej hneď na to, čo som sa odtiahla.

-Má pár modrín a pomliaždenín, zlomené rebrá, rozbité auto a nanič náladu, ale je v pohode- jemne sa na mňa usmiala. 

-Čo sa vlastne stalo? Prečo a ako...?- vykročili sme spolu nemocničnou chodbou. Koktala som. Nepochybne. Jednoducho som nemohla nájsť správne slová. Nechápem čo ho tak vytočilo, že si kvôli tomu nedával pozor. Nehraj sa na neviniatko dobre? Myslel som, že mu znova nenaletíš,ale asi som sa mýlil!Vieš čo? Fajn! Rob čo chceš ale potom nechoď za mnou, jasné? -skríkol ten idiot do telefónu a následne mi to položil. Bol vytočený? Rozhodne. Môžem za to ja? Je to možné. Prečo by to robil? Nerozumiem tomu.

Hailyn pohľad:

-Zbláznil si sa? Čo to doparoma robíš?- skríkla som na neho zatiaľ či ležal v nemocničnej posteli a pozeral sa niekam cez okno.

-Hej! Počúvaš ma vôbec?- naštvane som sa k nemu priblížila a surovo mu otočila hlavu pomocou prsta a ukazováka mojím smerom. Takto sa predsa nemôže správať. Nemôže ma od seba posielať preč takýmto spôsobom. Som jeho priateľka!

-Choď do riti!- skríkol po mne s vražedným pohľadom. Cukla som zo sebou a urobila dva kroky vzad. Zľakla som sa ho. Takto sa ku mne nikdy nesprával. Nikdy na mňa nezvýšil hlas.

-P-pprosím?- opýtala som sa neveriac tomu, čo práve urobil. Znova sa pozrel von oknom a mňa doslova ignoroval. Zase to robí. 

-Vieš čo? Fajn! Keď budeš mať chuť rozprávať sa daj vedieť!- skríkla som a vyletela z izby ako taká fúria. Mám nervy. Prečo to urobil? Prečo havaroval? Prečo sa tak ku mne správa? Má ma vôbec rád? Ani som si to neuvedomila a po líci mi tiekli slzy, ktoré som nevedela zastaviť, no okamžite som si ich utrela.

Ariin pohľad:

-Môžem sa s ním porozprávať?- spýtala som sa jej, no všimla som si že je myšlienkami niekde úplne inde. Nevyčítam jej to. Bojí sa o neho. To je normálne.

-Skúsiť to môžeš- falošne sa na mňa usmiala a odstúpila od dverí. Opatrne som stlačila kľučku dverí a vstúpila do bielej priam depresívnej izby. Ležal na posteli smerom k oknu a vôbec ma nevnímal. Nie je žeby nevedel, že je niekto v miestnosti, no nevenoval mi ani štipku pozornosti. Hľadel niekam cez okno. Z boku som videla len jeho oškreté líce a nahú hruď, ktorú zdobili snehovo biele obväzy. Nie, ani zďaleka nevyzeral hrozne vyzeral neskutočne v dobrom slova zmysle. Aj jeho hruď zdobia krásne tehličky, no na tie Ryanove nemajú. Ryan a jeho telo je pre mňa niečo viac. Nepochybne. Jeho milujem, zatiaľ čo Dylan je a vždy bude len môj manažér, maximálne kamarát a tak to má byť, nie? Posadila som sa do kresla neďaleko jeho postele.

-Nešla som kvôli tebe na to nahrávanie...ja...- šepla som do ticha a všimla som si ako po tom hneď napol všetky svaly v tele, no neotočil sa mojím smerom.

-Môžeš mi aspoň povedať prečo?- znova som šepla a sklonila hlavu k podlahe. Vzdychla som si a postavila sa na odchod.

-Vieš, myslela som si že sme viac ako manažér a jeho klient?- zasmiala som sa a pokračovala vo svojom monológu.

-Evidentne som sa mýlila, ale buď si istý že to teraz bude čisto pracovný vzťah, pretože to čo si mi povedal do telefónu i ublížilo Dylan. Ja som ti verila a dovolila poznať moje tajomstvá- v tom sa posadil a otočil ku mne s ospravedlňujúcim výrazom. Chcel niečo povedať, no ja som okamžite pokračovala v rozprávaní.

-A ty namiesto toho aby si stál pri mne, si ma za to od seba poslal preč a prekvapivo to robíš aj teraz- znova som sa ironicky zasmiala.

-Tak to nie je- prerušil ma a pozrel sa na mňa utrápeným pohľadom.

-A ako to je Dylan?- spýtala som sa ho, akoby som mu tým dávala poslednú možnosť na naše priateľstvo.

-Tomu nebudeš rozumieť- mykol plecami a opäť sa pozrel jeho smerom k oknu.

-Tak mi to vysvetli- povedala som prosebne a v očiach sa mi začali tvoriť slzy. Znova sa pozrel cez plece mojím smerom. Okamžite vstal z postele a pomerne na jeho zranenia sa rýchlo postavil tesne predo mňa a rukou mi zastrčil neposlušný prameň vlasov za ucho rovnako ako to urobil dnes ráno Ryan. Nepopieram že mi práve srdce bije ako šialené. To robí tá jeho nebezpečná vzdialenosť odo mňa.Odrazu som celá nesvoja. Prečo? prečo to práve Dylan so mnou robí? Má to byť Ryan a len Ryan. Tak prečo aj on?

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

PO dlhšej dobe konečne nová časť :) Mrzí ma, že som ju nepridala skôr, no nejako som nemala inšpiráciu :/ Dúfam, že sa páčila :) *Adell