Remember?

Časť bez názvu 62

Čas akoby zastal. Nedokážem ho ani poriadne vnímať. Sedím na stoličke v nemocničnej chodbe a napäto čakám, kým sa z izby vyrúti lekár a povie mi čo sa stalo. Prešla už hodná chvíľa a stále nič. Vlastne neviem ako dlho tu sedím ani koľko času už prešlo. V hlave sa mi búria všetky možné scénare, no ani jedna nie je pozitívna. Bojím sa. Bojím sa, že ma tu nechal a že sa už nevráti.  Z očí sa mi skotúľajú ďalšie slzy, ktorým nechám voľný pád.

-Slečna Sumersová?-ozve sa hlas staršieho pána. Okamžite k nemu zodvihnem pohľad a postavím sa na nohy.

-Aaako mu je? Je v poriadku však?- trasie sa mi hlas. Spýtavo na neho hľadím a snažím sa myslieť pozitívne. Ale čo to hovorím. Myslím len na to, ako zachovať PANIKU. Pravdaže veľká časť mňa dúfa, že je v poriadku, ale potom čo ma z miestnosti doslova vyhodili mám obavy.

-Zastavilo sa mu srdce, ale žije- povedal na jeden dych. Chvíľu mi trvalo kým som pochopila čo mi povedal, no brala som do úvahy len druhú časť. Žije!! Moje srdce akoby odrazu začala pracovať. Akoby konečne začalo biť.

-Popravde bolo to vážne zlé a sám som si myslel, že to neprežije ale prežil to a myslím že práve vaša prítomnosť mu pomohla. Neviem ako ale som si istý, že váš aj napriek tomu v akej hlbokej kóme je vás počul. Chcem tomu veriť a chcem veriť, že to zvládne. Skúste sa s ním naďalej rozprávať. Jeho stav sa za poslednú hodinku výrazne zlepšil, no nemôžeme sa predčasne tešiť. Buďte mu oporou- milo sa na mňa usmial a naznačil mi, aby som šla za ním.

-Ďakujem- šepla som jeho smerom a vykročila smerom k izbe. Opatrne som stlačila kľučku na dverách, akoby som sa bála, že sa pri mojom dotyku rozbije. Prešla som cez tenkú škálu a následne za sebou zatvorila dvere. Oprela som sa o ne chrbtom a uprene pozorovala môjho spiaceho princa. Nesmelo som sa odrazila od dverí a potichu som prešla k nemu. Posadila som sa do koženého kresla, ktoré som si opäť pritiahla čo najbližšie k nemu a vzala jeho ruku do tej svojej. Nič som nevravela, pretože som nevedela čo mu mám povedať. Najradšej by som sa na neho vykričala, preto ako veľmi som sa bála, no nevládzem. Len som ho držala, pričom mi z očí tiekli slzy. Chcem, aby sa zobudil. Tak veľmi si to prajem....

Ryanov pohľad: (Konečneeee :D )

-Láska, chýbaš mi- počujem jej sladký hlások plný zúfalstva. Nečudujem sa jej. Keby to bolo naopak asi by som sa zbláznil.

-Sľúbil si mi, že ma nikdy viac neopustíš. Spomínaš si? A presne to mi teraz robíš. Odchádzaš a ja to nemôžem ovplyvniť. Vieš ako sa cítim? Vieš čo so mnou robí len pohľad vidieť ťa takého a vedieť, že môžeš každú chvíľu odísť a nechať ma tu? - ironicky sa zasmiala. Hnevá sa. 

Láska, viem čo som ti sľúbil. Nenechám ťa tu samú. Neopustím ťa.

Môžem sa snažiť ako veľmi chcem, moje ústa sa nie a nie pohnúť. Príde mi to nemožné.

-Nemôžeš to vedieť. Čo si to nahováram...Ty ma nepočuješ- začul som ako niečo zaškrípalo. Pravdepodobne rýchlo vstala z kresla. DO riti!! Prečo sa jej nemôžem ozvať? Viem, že sa trápi tak prečo to nejde? Následne som pocítil dotyk na ľavej ruke, no ani tou som nedokázal pohnúť. 

-Milujem ťa. Počuješ? Ryan ja ťa milujem a nechcem o teba prísť. Prosím zostaň tu so mnou, zostaň tu pre mňa, pre Faith a pre Jaxona. Potrebujeme ťa. No táák. Prosím otvor oči a povedz mi, že nikam nejdeš. Len sa zobuď, prosím.Nemôžeš ma opustiť...- zlyhal jej hlas.

Aria neplač, ja som tu. Nikdy ťa neopustím. Sľúbil som ti to. Neopustím Vás!

-Ale, ale koho to tu moje oči nevidia- ozval sa povedomý hlas osoby, ktorú by som tu nečakal. Prečo sem prišla? Nič ma predsa s ňou viac nespája okrem nášho syna tak čo tu robí?

-Stalo sa niečo Aria? Stratila si reč?- posmešne sa opýtala.

-Môžeš odísť?- slušne ju požiadala moja princezná. Neviem ako dokáže byť taká pokojná, no obdivujem ju za to. Ak by to bolo naopak a do miestnosti by sa vrútil Kevin asi by som ho na mieste prizabil.

-Uhádla si nemohla, no ty by si mala- ozvala sa Selena a znova sa afektovane zasmiala

-Nemôžeš ma prinútiť- nedala sa odradiť moja kráľovná. Achh, ako ju milujem. Musím tie oči čím skôr uviddieť, pretože potrebujem vidieť jej krásny úsmev, jej prekrásne oči , proste JU.

-Ja nie, ale ochranka áno- znova ten protivný hlas. Občas sám seba necápem, ako som so Selenou mohol niečo mať. To som bol až taký zúfalý? Odpoveď je áno, keďže s ňou mám dieťa.

Sklapi Selena!

-Prosím? Chceš ma vyhodiť?- neveriacky sa jej opýtala moja Aria.

-Tak fajn. Pokojne. Zavolaj ju.- dodala. 

-Fakt ma zaujíma čo také im povieš...Niekto ako ty sa mi nebude opäť vyhrážať- nedala sa znova odbiť.

-Čo si to dovoľuješ?- skríkla urazene Selena.

-Je to môj manžel a ty si len jeho milenka tak vypadni! Nemáš právo byť s ním v jednej izbe. Rozumieš? Všetko len kazíš!! Nebyť teba nikdy by ma neopustil!!!-začala hystericky kričať.

Manžel? To snáď žartuješ, že? Nikdy medzi nami nič nebolo!!! Bolo to nútene manželstvo jasné? Áno, pár krát sme si spolu užili za čo sa neskutočne hanbím ale pri pomyslení, že moja Aria tu viac nebola pretože som ju kvôli TEBE od seba odohnal. Nemilujem ťa Selena, tak to pochop!!! 

Moje vnútro kričí, no moje ústa sa nehýbu. Nejde to. Nevládzem nimi pohnúť.

-Nebyť teba nikdy by nepodal žiadosť o rozvod a už vôbec by nebol v nemocnici!! Ty za to môžeš!! Ty môžeš za to, že je na tom takto a ver mi, že ak zomrie bude to len a len tvoja chyba. A môžeš si byť 100% istá, že sa to zaplatíš!- skríkla a tuším vybehla preč z izby. Som rád, že odišla no o to viac sa obávam o Ariu.

Láska, nepočúvaj ju. Nie je to pravda, dobre? Ty za to nemôžeš. To ja som mal dávať pozor na toho debila, ktorý sa nás snažil obehnúť nie ty. To ja som šoféroval, dobre? Prosím láska neplač. Netráp sa tým.

KRAVA, KRAVA,KRAVA. Čo si o sebe tá chudera myslí? Toto prehnala!! Hneď čo sa mi dostane do rúk pekne si to s ňou vybavím. Toto robiť nemala! Nemala urážať moju priateľku a už vôbec nie hovoriť jej takto nezmysly.

Odrazu začali všetky prístroje pípať. Nechápem čo sa deje, ale viem že to nie je dobré. Nie je to dobré pre mňa. 

-Doktor nedýcha- zvolal niekto.

-Nie!!- skríkla Aria, pričom som počul jej vzlyky a krik.

-Odveďte ju, hneď!!- skríkol doktor a som si z cela istý, že ju momentálne prepaľoval pohľadom rovnako ako som robil ja, keď bol niekde kde nemala byť.

-Nie prosím, prestaňte. Pomôžte mu. Ryan nevzdávaj to, prosím!!- ďalej kričala ako o život, aj keď jej hlas slabol, pretože ju pravdepodobne nasilu odvliekli. Poznám ju. Bojovala, aby tu so mnou ostala a ja  budem bojova pre ňu. Zvládnem to a opäť otvorím oči. Neopustím ju a to ti sľubujem Aria.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Po týždni pridávam ďalšiu časť :)  Dúfam že sa páčila a presne toto ste chceli :) Ďalšia časť bude najskôr v stredu :) Možno vo štvrtok :) Vaša *Adell