Boli zaľúbení. Bolí láskou pohltení. Mali svoj vlastní svet. No jedného dňa sa všetko obrátilo hore nohami. Zjavila sa jeho bývalá tehotná priateľka, čo ju neskutočne bolelo...bez slova odišla a nikto o nej nepočul a prečo? Pretože nezniesla, že ju...
Priviezla som sa k budove nahrávacieho štúdia vo svojom krásnom autíčku a zaparkovala som pri zadných dverách. Ak si myslíte, že je čo i len najmenšia šanca, že sa tu stretnem s Ryanom tak ste na omyle, pretože som si našla iné. Ako som vám už spomínala nechcem s ním viac nič mať.
Pohodlne sa opriem o vyhriate sedadlo a vezmem do rúk svoj mobil.
Flashback
Odblokujem mobil a zhlboka sa nadýchnem. Toto rozhodnutie budem ešte ľutovať, ale chýba mi.
Ahoj, áno začínam správu trápnym ahoj. Neviem čo povedať, chýbaš mi. Chýba mi moja najlepšia kamoška. Viem, že to to odo mňa hrozné napísať po dvoch rokoch, ale keby si poznala pravdu určite by sa ma pochopila. stalo sa toho tak veľa za tu krátku dobu a ja som nevedela čo s tým... Mrzí ma to...to všetko a nečakám, že mi to tak skoro odpustíš. Odišla som, bez vysvetlenia, bez rozlúčky, ale bolo to tak najjednoduchšie. Pochopím ak ma viac nechceš vidieť. Avšak chcem aby si bola šťastná aj bezo mňa a mojich problémov.
Navždy tvoja kamoška
xxxAria
Koniec Flashbacku
Odblokujem displej a otvorím správu od Daviny.
Ahoj?Žartuješ že? Po dvoch rokoch? Moje vnútro sa teší ale zároveň smúti. Prečo tak zrazu? Prečo mi píšeš? Taktiež mi chýbaš a áno hnevám sa, veď ma stále ignoruješ. Ani nevieš ako som sa o teba bála, keď si so mnou prerušila akýkoľvek kontakt. Ver mi, že nie je nič horšie ako ,videné'. Vždy som bola tá čo ti chcela za každých okolností pomôcť a to sa nikdy nezmení. Chcem vedieť čo je s tebou, ako sa ti darí a čo máš nové, no predovšetkým chcem vedieť prečo si tak náhle odišla a prečo si mi neodpísala ani na jednu správu!
Usmiala som sa sama pre seba a hodila mobil späť do kabelky.
Sľubuje ti, že sa to zmení. Som tu pre teba, tak ako ty pre mňa :3
Odopla som si pás a vyrazila do štúdia.
***
Práve sa asi po pätnásty krát prezliekam, no konečne do svojho. Na každú fotto som v niečom inom. Takto to chcú. Nie určite sa nesťažujem, popravde užívam si to.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
-Baj-baj gajs :DD- (píšem to tak naschvál) pozdravila som ich a odišla chodbou k zadným dverám. Akurát som sa posadila do ata a zapla si bezpečnostný pás, keď mi začal vyzváňať mobil
-Prosím?- zodvihla som to a držala di mobil pri ucho pomocou pleca, keďže som už cúvala autom.
-Ahoj- ozvala sa a mne sa na tvári objavil úsmev. Úprimný úsmev.
-Ahooj- povedala som natešene.
-Si si vedomá, že chcem vedieť všetko, však?- povedala pokojne a ja viem, že sa usmievala rovnako ako ja. Je tak hrozne príjemné opäť ju počuť.
-Áno som- zasmiala som sa a nahlas. Mobil som si zapla na reproduktor a vyrazila som.
-Tak počúvam- vyzvala ma.
-Odišla som pretože to tak chcel. Povedal mi veci, ktoré i naozaj ublížili. Doslova chcel aby som z jeho života odišla a tak som mu to splnila...- povedala som neutrálne, aj keď všetci dobre vieme že ho stále milujem.
-Ale prečo si si postavila stenu aj predo mnou?- spýtala sa nechápavo.
-Pretože som sa dozvedela niečo čo môj život totálne obrátilo hore nohami.- povedala som vyhýbavo.
-Viem, kto bol ten muž vlastne aj pre to som chcela odísť. Nechcela som ho denne vídať, keď už poznám pravdu- povedala som napokon. Nehovorilo sa mi to ťažko, ale zvládla som to.
-Ten..hmm..on? Kto je to?- zostala v šoku. Toto nečakala.
-Nemôžem. Nemôžem ti to povedať...- zakrútila som záporne hlavou, ale to vidieť nemohla.
-Nemôžeš? To snáď nemyslíš vážne! Poznám ho?- tlačila na mňa.
-Nemôžem ti to urobiť....-šepla som. Hlasno preglgla.
-O-otecc?- zakoktala sa. Ja som sa nezmohla ani na slovko, len som mlčala zatiaľ čo sa mi po líci skotúľala neposlušná slza, pri tých spomienkach.
-Nie, nie nie. To nemôže byť pravda. On to nemohol.. určite..-snažila sa presvedčiť samú seba, že by to práve on nikdy neurobil, no ani jej to nešlo do hlavy.
Tak veľmi ma to mrzí- smrkla si.
-Netráp sa prosím, minulosť už nezmeníme. teraz už vieš, prečo som s vami nechcela mať nič spoločné. Nechcela som ti ublížiť a tiež som si nemyslela že mi uveríš.- šepla som a zastala pred svojim bytom.
-Radšej mi povedz čo máš nové- vyzvala som ju v snahe zmeniť tému.
- Som tehotná- zasmiala sa a smrkla si zároveň.
-Vážne? To je skvelé - zvýskla som a odopla si pás.
-Viete už meno?- spýtala som sa zvedavo.
-Nie stále vyberáme- zasmiala sa.
-A hmmm čo ...čo on?- zakoktala som sa,pretože som neverila že sa jej na Neho naozaj spýtam.
-Vieš po to čo si odišla... oženilo sa- povedala šeptom ale aj tak som to počula. Na okamih sa mi zastavilo srdce. Neverila som tomu čo som práve počula. Vážne? On a Selena? Tak rýchlo zabudol?
-Dalo sa to čakať- prerušila som to hrobové ticho. Neverím že som to povedala, akoby som bola v nejakom tranze či čo...
-Nemyslím si, že na teba zabudol- povedala a mňa to zahrialo pri srdci. Viem, že to povedala len tak, aby mi bolo lepšie a fungovalo to. Vybehla som hore schodmi a otvorila dvere do nášho bytu.
-Ahoj- pozdravil sa mi Dylan aj s malo v náručí.
-Kto je tam s tebou?- spýtala sa zvedavo.
-Dylan- povedala som pohotovo a perami mu naznačila ,,Davina".
-Vy dvaja....?- spýtala sa.
-Nie, to nie- zasmiala som sa.
-Má fakt peknú priateľku- zvýšila som hlas,aby ma počul aj keď šiel s malou do kuchyne.
-Ja viem!!- zakričal mi späť a ja som sa nad tým musela zasmiať.
-Musím ísť. Voláme si- pozdravila som ju a zložila som.
