Remember?

Bude to fér...

-Chcel by som jej dať tú krv. Chcem byť darca- milo som sa usmial, pri myšlienke, že jej pomôžem.

-Ou,prepáčte. Malo mi to hneď dôjsť, veď ste to sám spomínal...Výborne, urobíme vám vyšetrenia či ste správny darca a potom sa uvidí. Bolo by dobre prebrať to aj s tým párom. Nechcel by som mať zbytočné problémy.-povedal pohotovo.

-Nebojte sa tých dvoch veľmi dobre poznám a určite nebudú proti.- usmial som sa na neho, aby som ho uistil, že je to v poriadku. Urobím všetko, len pre to aby si bola v bezpečí.

-Môžem ju vidieť?- spýtal som sa s malinkou nádejou, že by tentokrát ustúpil..-

-Ale len na chvíľu- povedal porazene a ja som mu venoval ten najväčší úsmev na aký som sa v tú chvíľu zmohol. Odviedol ma chodbou až niekam dozadu a zastal pred miestnosťou s číslom 46.

-Pošlem za vami sestričku- povedal a vykročil chodbou, no stihol som za ním ešte zašepkať hlasné ,,ďakujem". 
Svoj pohľad som premiestnil na biele drevené dvere, ktorých som sa momentálne viac než bál. Pomaly som premiestnil zrak na kovovú kľučku, na ktorej sa odrážala jedna z nemocničných lámp. Moja ruka sa opatrne presunula na studený kov a opatrne ním pohla. Dvere sa razom otvorili a ja som so zatajeným dychom vstúpil dnu. Aj napriek tomu, že v izbe bola už pomerne tma som JU zazrel. Premiestnil som sa tesne vedľa nemocničnej postele, v podstate k jej hlave a skúmal ju pohľadom. Moja ruka okamžite vystrelila a pohladila ju po studenom líci. Na zápästiach mala modriny a stopy akoby po povraze a peru mala roztrhnutú. Hruď sa jej v pravidelných intervaloch nadvihovala a opäť klesala. Krk má previazaný obväzom. Ruku som si pritiahol späť k telu a nevedome som sa usmieval,pričom som našiel tú jej a opratrne si s ňou pre plietol prsty. Nie preto, že je v nemocnici alebo preto čo sa stalo, ale preto že je konečne so mnou a teraz ju už nenechám ísť. Božee, ako si mi chýbala...

-Princezná už som tu- pobozkal som ju na chrbát ruky a posadil sa do kresla, ktoré som si pritiahol čo najbližšie k nej. Pomocou jednej voľnej ruky som vytiahol z vrecka mobil a jedným ťahom som si odomkol displej.

David Hemington,Kevin a Selena ....Kevin sa v nemocnici nenachádza ale som si istý, že sú za tým oni. Som v izbe 46 a chcem tu svojho človeka!- R

-Už neodídem. Sľubujem ti, že sa vezmeme a pôjdeme niekam spolu s Jaxonom a Faith..... niekam ďaleko ako rodina. Dám si pauzu od hudby a budem s tebou, budem s vami. Možno ma ani nepočuješ,nevnímaš no chcem aby si vedela, že už si v bezpečí.- šepol som a naklonil sa k jej perám, na ktoré som opatrne priložil tie svoje. Márne som dúfal, že by som ju tak prebudil.

-Je na antibiotikách- ozvalo sa spoza mňa.

-Ani len nevie,že si tu, že si ju prišiel ,,zachrániť"- zasmiala sa tým jej afektovaným smiechom, ktorý tak neznášam. Otočil som sa k nej tvárou v tvár.

-Nezaujíma ma  čo hovoríš, tak vypadni, kým sa ešte ovládam- zaťal som päste a zahryzol si do jazyka,aby som tie nervy potlačil. Ona môže za to,že je teraz tu a v takom stave! 

-Pokoj Ryan- začala sa hrať s veľkou dýkou v rukách. Zamrzol som na nej pohľadom. Čo tu s tým chce? Čo chce urobiť? Bolo viac než očividné, že sa na mne skvelo zabávala.

-Ach Ryan, nejako si nám zmäkol, no nie? Pamätáš si ten zápas? Hrali sme proti jej družstvu a ona nemohla hrať, pretože ju cez vtedy minulé prázdniny zrazilo auto. Chudinka. Asi netreba pripomínať, že som bola vodič, nie?- šialene sa zasmiala a hrot dýky si jemne priložila.

-Vtedy sa všetko pokazilo, pretože si sa na ňu tak divne pozeral a pozri sa kam to všetko muselo až zájsť!- jej šialený úsmev na tvári zrazu nahradila zúrivosť. Akoby mnou bola posadnutá! Pomaly sa ku mne približovala a ja som len nehybne stál. Ale čo som mal robiť? Má ten nôž a ja nič, navyše sa nebojím, že by ublížila mne ale Arii a to nechcem. Radšej pristúpim na jej hru.

-Nechápeš, že sme mohli byť spolu šťastný?- položila mi obe ruky na spánky a nevinne ,mi hľadela do očí, od ktorých sa nevedela odtrhnúť. Napokon to urobila, no vrhla sa mi na pery. Zo začiatku som odporoval, snažil sa jej brániť, ale prestal som. Hnusilo sa mi to, ale bol to jediný spôsob ako ju oklamať. Začal som ju vášnivo bozkávať, len aby mi uverila. Toto ti Aria neodpustí!! predstav si, že by sa teraz prebrala! Rýpalo do mňa svedomie, ktoré som teraz musel poslať do ústrania. Potrebujem jej vziať tú dýku! Chytil som ju za boky a pritiahol v rýchlosti tesne k sebe.

-Stále môžeme- zvodne som sa usmial a vrhol sa jej na pery. Ruky som pomaličky posúval na jej zadok s úmyslom vziať jej ten nôž zo zadného vrecka, no asi som sa zmýlil v jej šialenej inteligencii.

-Hľadáš toto?- zahryzla mi jemne do ucha a ukázala dýku, ktorú pevne držala v ruke. Ako to, že ju má v ruke?

-Božeee, ty si si vážne myslel že ti na to skočím???- zasmiala sa z plných pľúc, zatiaľ čo ja som si znechutene utrel ústa do trička.

-Možno na sekundu- priznala, -ale je hlúposť uveriť ti po tom všetkom. Odkopol si ma, ponížil , opustil a vzal si mi moje dieťa. Zdá sa ti to fér??? Ona má všetko a čo ja??? Čo ja sakra???- začala hystericky kričať.

-Bude to fér. Nezabijem ju ale teba áno! Ak nebudeš patriť mne, tak je rozhodne!-nahlas sa zamyslela pričom urobil pár krokov vzad.

-Áno Ryan, zabijem ťa.- otočila sa na päte a venovala mi ten jej desivý úsmev.

***

Holky moje!! :3

Aj Vám sa táto časť tak páči ako mne? :O Wááá...už ide do tuhého a to tiež znamená, že sa každou časťou viac a viac blížime ku koncu :( Tak rýchlo nám to letí, že? :( :(

Dobreee, berme to pozitívne, ešte je pár časti pred nami a spolu si ich môžeme naplno užiť :)

Budem rada ak mi sem hodíte vote, prípadne nejaký koment :) Za všetko Vám veľmi pekne Ďakujem :) Xxo Xxo