Boli zaľúbení. Bolí láskou pohltení. Mali svoj vlastní svet. No jedného dňa sa všetko obrátilo hore nohami. Zjavila sa jeho bývalá tehotná priateľka, čo ju neskutočne bolelo...bez slova odišla a nikto o nej nepočul a prečo? Pretože nezniesla, že ju...
-Poď vezmem ťa spať na izbu- navrhol a ja som od neho ihneď odstúpila. To myslí vážne? Nie! Nech na to ihneď zabudne! Idem za Ryanom! musím ho vidieť a dotknúť sa ho. Potrebujem mu povedať, že to spolu zvládneme a že som tu stále pre neho!
-Nie vďaka- povedala som ,,milo". Otočila som sa na päte a vykročila som pôvodnou cestou objímajúc si jednou rukou zlomené rebrá. Snažila som sa tváriť nenápadne, no moja pomerne rýchla chôdza ma prezrádzala. Sympatická sestrička odtrhla pohľad od papierov, ktoré mala v náručí a ustráchane na mňa pozrela.( neviem ako nazvať miestnosť, kde sú samé sestričky a lekári...hádam viete čo myslím)
-Slečna, ste v poriadku?- zhíkla a okamžite položila papiere na stolík a rýchlo pribehla ku mne.
-Jaa, hmm môžete mi pomôcť?- zakoktala som sa, no hneď som sa vzchopila. Spýtavo na mňa pozrela a ja som si pohľadom premerala je tvár. Mohla mať najviac 25. Jej dlhé blonďavé vlasy jej siahali skoro po pá a tie modré oči. Jednoducho bola krásna a mne sa zdala niečím iná. Neviem či ma spoznala alebo ma pozná, no viem že mi pomôže. Ako to viem? Inštinkt? Možno.
-POtrebujem ho vidieť- šepla som a na moment som zavrela oči pričom som si hlavu oprela o jej plece.
-Koho?- šepla mi späť.
-Ryana. Ryan Hemington. Prosím potrebujem to- odtiahla som sa a zahľadela sa do jej očí. Hodila som puppy face. Chvíľu pôsobila zaskočene, no hneď na to sa usmiala.
-Zdala si sa mi povedomá- povedala a prikývla.
-Pomôžeš mi?- spýtala som sa znovu s vystrašeným pocitom, že ma odmietne. Nepríjemná triaška prebehla celým mojím telom a vážne neviem či je to z prievanu alebo z nej. Prikývla a ja som si nahlas vydýchla.
-Ale nesmú ťa vidieť. Nechcú k nemu nikoho pustiť a keby vedeli, že ťa práve za ním vediem....mohli by ma vyhodiť- poškrabala sa na zátylku, no aj tak neprehodnotila svoj názor a viedla ma prázdnou chodbou, až k rohu, kde nakukla.
-Ja ich zaneprázdnim a ty sa dostaneš dnu, dobre?- Zlý pocit bol zrazu preč a nahradil ho adrenalín a pocit nebezpečia. Prikývnem a opriem sa o studenú bielu stenu, zatiaľ čo mi neznáma zmizne z dohľadu.
Nesmú ma vidieť! Nesmú ma vidieť! Opakujem si v hlave.
Nakuknem spoza rohu a zbadám prázdnu chodbu, čo je môj suignál vyraziť dnu. Neskutočne rýchlo sa ponáhľam k dverám a keď som konečne blízko začujem blížiace sa kroky. Rýchlo stlačím kľučku a v poslednej chvíli vkĺznem dnu a opriem sa celým telom o dvere. Na moment zavriem oči a v duchu ďakujem tej neznámej, že mi pomohla, no hneď na to svoje oči otvorím a svoj pohľad premiestnim na postavu ležiacu na lôžku, pričom ma v oboch žilách kanyly, cez ktoré mu tečú výživy nehovoriac o tom, že zaň dýcha prístroj. Moje srdce sa rozbúši a v očiach sa mi nahromadia slzy. Takto si ho nepamätám a tento pohľad ma desí. Vidieť ho v takomto stave nie je príjemné, je to akoby som práve strácala kyslík s ovzdušia len pri pomyslení že by to neprežil. Je to niečo hrozné.
Pomalými a dostatočne nesmelými krokmi za priblížím z boku k nemu a posadím sa do koženého kresla tesne vedľa neho.
-Ahoj láska- šepnem a snažím sa zadržiavať slzy. Jemne sa usmejem, pretože oslovenie láska ma zahreje pri srdci. Okamžite chytím jeho studenú ruku do svojej dlane a oboma svojím ju objímem.
-Chcem, aby si vedel že som v poriadku, že sme v poriadku. Max aj ja. Chcem aby si vedel,že sa mi nič nestalo a že ťa potrebujem. Je malá šanca, že ma počuješ alebo vnímaš- pootočila som hlavu smerom k dverám a zhlboka sa nadýchla. Zasmiala som sa. Samozrejme, že ma nepočuje, určite mu dali nejaké sedatíva, proti bolesti.
-Ale chcem aby si vedel, že som tu. Chcem, aby si cítil moje teplo. Chcem, aby si vedel že ťa milujem a že ťa neopustím, ale najprv chcem aby si si spomenul na to ako si mi to sľúbil TY. Sľúbil si, že ma nikdy viac neopustíš tak sa zobuď a dokáž mi to!! Prosím, zobuď sa a povedz mi, že ma miluješ a že tu ostaneš so mnou! Si silný zvládneš to! Nepochybujem o tom. Nesmiem o tom pochybovať...-posledné slová som šepla medzi vzlykmi.
-...bez teba to znova nezvládnem a ty to vieš...-z očí sa mi skotúľali ďalšie slané slzy.
-Mysli na to, že to nezvládnem. Myslí na to, že tu máš Faith a Jaxona a predovšetkým ženu, ktorá ťa miluje z celého srdca a bolí ju vidieť ťa v takomto stave. A ver tomu, že sa nebolo ľahké sem dostať. Strážia ťa dve gorily, ktoré majú zakázané sem niekoho pustiť. Sama sa čudujem ako to že som predsa tu, ale neľutujem to. Moment kedy mi povedali, že ,,zatiaľ žiješ" bol príšerný. Pýtala som sa na teba, no nič mi necheli povedať a už vôbec ma za tebou nechceli pustiť. Ver mi, že som bojovala päsťami aby som sa z tej postele dostala a ver tomu či nie, ale so zlomenými rebrami je to ťažšie ako sa zdá.-na okamih som sa zasmiala, aj keď to vtipné vôbec nebolo.
-Ryan jaa nevládzem. Nie som pripravená stratiť ťa. Počuješ?- skríkla som na neho, aj keď to s ním ani nepohlo. Je hlúpe rozprávať sa s ním,ak keď ma nevníma a nepočuje? Som šialená, keď dúfam, že sa mýlim a skúšam ho motivovať, aby bojoval pre nás?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
-Kiežby si mi dal nejaké znamenie, že ma počuješ- vzlykla som a schovala si mokrú tvár do dlaní. Zrazu som započula dupot na chodbe, čo neznamenalo nič dobré. Rýchlo som sa postavila z kresla a nahla sa k Ryanovmu čelu, na ktorom som zanechala bozk plný lásky.
-Vráť sa mi...- šepla som a pohladila ho po čele.
-Pretože ja prídem a nič viac ma nepoteší viac ak sa mi zobudíš- usmiala som sa a pustila som jeho ruku. Rýchlo som pribehla za dvere a presne v tej chvíli sa otvorili. Rukou som si zakryla ústa, aby som nevydala ani hlásku.
Nesmú ma vidieť! Nesmú ma vidieť!
Do miestnosti vbehol jeden muž z jeho ochranky? a neznáma, ktorá mi sem pomohla.
-Už ste spokojný? Nik tu nie je! Neklamala som vás- nervózne na neho kričala a ruky si prekrížila hrudi. Potichu som obišla dvere a vyparila sa na chodbu. Fúú, toto bolo tesné. Jemne som sa usmiala a pohladila si prstom pery, ktoré som len nedávno priložila na jeho ruku a čelo. Neskutočne JEJ ďakujem že mi pomohla dostať sa k nemu, pretože si neviem predstaviť že by som bola v tej istej budove ako on, bez prístupu k nemu. Niečo mi hovorí, že by to bola doslova nočná mora avšak toto ani zďaleka nebolo posledný krát. Pôjdem za ním opäť aj keď neviem ako, no najprv musím zistiť prečo k nemu nikoho nechcú pustiť. Áno, je na tom zle, ale to nie je dôvod aby ho v tom rodina nemohla podržať nie?
Ocitnem sa na svojej izbe, ktorá je pokrytá teplými slnečnými lúčmi. Nie, nechcem tu svetlo. Pristúpim k oknu a zatiahnem ružové závesy.
Ľahnem si na posteľ a prikryjem sa až po krk bielou plachtou, pretože som premrzla, no nevadí. Ja to už nejako zvládnem. Viac sa bojím o neho. O Ryana.
Dnes len 1180 slov :/ tak čo na to hovoríte? Páči sa vám to, alebo práve naopak? Nepáči sa vám to? :O
Chcem, aby ste vedeli, že si neskutočne vážim každý jeden hlas na tomto story, prečo je henď 2 v Teen Fiction :) Z čoho mám úprimnú radosť :) Veľa to pre mňa znamená, preto by som chcela túto časť venovať všetkým stálym čítatelkám, že ma podporovali a stále podporujú :) :) Je to neskutočne krásny pocit, keď prídem na wattpad a vidím tie krásne komentík a tak veľký počet hlasov na časti, ktorú som pridala len nedávno :D :) Ďakujem dievčatá :) I love you :* Vaša *Adell
