Remember?

Tell him...

Horúci prúd vody mi čím ďalej tým viac pripadal chladnejší. Zastavila som vodu a schmatla najbližší uterák, do ktorého som sa ihneď  zabalila. Kvapky vody mi aj tak stekali dole telom a zanechávali po mne mokré stopy. Podišla som k umývadlu na ktoré som si položila ruky a pozrela sa na seba do veľkého zrkadla. Pozrela som sa na obočie, ktoré síce už nekrvácalo, no stále ma bolelo.

Zrazu na zemi začal vyzváňať môj mobil. Sklonila som sa k špinavým veciam a začala sa hrabať vo vrecku nohavíc. Tu je! na displeji svieti ,,Davina".

-A-ahoj- zakoktala som sa.

-Si v poriadku? Čo sa stalo?- chrlila na mňa otázky, pretože som jej v aute keď som parkovala stihla napísať stručnú správu o tom čo sa stalo.

-Nie,nie som- záporne som pokrútila hlavou, aj keď to vidieť nemohla.

-On je v meste. Chápeš? Neviem prečo ale je tu!-zvýšila som hlas, pretože som bola totálne naštvaná,že si vrátil. Veď on bol jeden z dôvodov prečo som sa odsťahovala, a teraz si len tak príde a všetko to čo začal bude pokračovať? Nie!

-Vie o tom Ryan?- spýtala sa šeptom, pretože ju zarazilo to čom jej povedala.

-A čo mu mám povedať? že jeho otec sa ma pokúsil už po druhýkrát znásilniť, ale tentokrát sa mu to nepodarilo? Že je tu v meste a náhodou netrafil na mňa? Koľká irónia!  Nie Davina, to nemôžem!Neuverí mi!- posledné slová som šepla. čo ak sa vrátil do izby a teraz všetko počuje? Do riti!

-A čo mu chceš povedať?- spýtala sa priamo.

-Davina ja neviem! Len...nemyslím si, že by to mal vedieť stalo sa to dávno a on ani nevie, že zavinil, že som si spomenula. Nič nevie a keď sa bude pýtať...ja ...budem si musieť spomínať na....to všetko-šepla som.

-Mrzí ma, že si si tým musela prejsť a mrzí ma, že som ti dovolila odísť. Ak by som ťa nepustila nič z toho by sa nestalo! Je to moja vina!- v jej hlase bolo počuť ľútosť a smútok, no najmä hnev. Hnev na seba a na jej otca. Človeka, ktorý ju vychoval, ktorého milovala.

-Nie to nie. Nie je to tvoja vina. Prosím nevyčítaj si to. Som v pohode...myslím...len pár modrín a rozbité obočie.- opäť som posledné slová šepla, no aj tak ich počula.

-Prosím? On ti rozbil obočie?- zhíkla.

-Nič to nie je- povedala som vážne a chcela ju tým upokojiť. Vážne to nie je je až také hrozné, ak si odmyslíme fakt že sa to stále bolí a štípe.

-zajtra vás prídem pozrieť dobre? Ty mu zatiaľ všetko povedz a uzmier sa s ním. Vy dvaja si zaslúžite byť konečne šťastní- cítila som ako sa na konci vety usmiala.

-Dobre- šepla som.

-Drž sa- šepla a následne položila. Mobil som hodila na kôpku špinavého oblečenia a zo spodného šuplíka si vytiahla čisté spodné prádlo, ktoré som si následne obliekla. Opäť som sa zabalila do uteráka a vyšla z kúpeľne do svojej teda teraz našej spálne. V izbe sa stále svietila malá lampička na najslabšie svetlo. Neobzerala som sa po miestnosti, pretože som nechcela zistiť fakt že je Ryan v izbe a mohol všetko počuť. Pre istotu som sa tam nepozerala. Prišla som k skrini z ktorej som si vytiahla červené tričko a čierne šortky na spanie. Otočila som sa na päte a zarazila sa na mieste. Vážne tu bol! leží v posteli čelom k druhej polovičke, kde mám spať ja. Ale čo ak nič nepočul? Čo ak spí? Fajn, teraz sa bojím. Bojím sa jeho reakcie, keď to počul alebo keď sa to dozvie.

Pomalými krokmi som prešla k svojej časti postele kde som sa posadila a pomaly sa prikryla perinou až po krk. Ľahla som si na bok tvárou k nemu. Oči má zatvorené, no cítim že nespí. Viem, že nespí!