Boli zaľúbení. Bolí láskou pohltení. Mali svoj vlastní svet. No jedného dňa sa všetko obrátilo hore nohami. Zjavila sa jeho bývalá tehotná priateľka, čo ju neskutočne bolelo...bez slova odišla a nikto o nej nepočul a prečo? Pretože nezniesla, že ju...
Pomaly sa prebúdzam po kvalitnom spánku. Zaujímavé je, že ani netuším koľko som to vlastne spala. Vlastne...aký je dnes deň? Pchee, ani to neviem. Pomaly otváram oči, ktoré si začnú prezerať pohľadom terén. Takže to všetko nebol sen? Vážne som v nemocnici? Vážne sa to všetko stalo?
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Posledné čo si pamätám je ako tu bol Ryan a Selena. Hádali sa. Mala nôž. Preboha!! Prečo mala sakra ten nôž? Čo s nim akože chcela? Čo sa stalo?Po-hmýrila som sa na posteli čím som si zaryla kanylu hlbšie do žily. Pravdaže nevedome. Sakra...zaryla som si do jazyka a uvolnila opäť ruku. Nemohla mu ublížiť! Upokojovala som samú seba, no myšlienky že mu tá mrcha skrivila čo i len vlas na hlave, ju mám chuť zničiť. Z veľkej časti moje ja zúri no ešte viac sa o neho bojí. Sakra!! Prečo to debilné tlačítko (,ktorým privoláte sestričku) nefunguje??? Položila som si hlavu opäť do vankúša a privrela na okamih viečka. Snažila som sa upokojiť, no úprimne, nešlo mi to. Akoby aj mohlo? Bojím sa o neho. Tak veľmi sa o neho bojím. Tí traja sú schopní všetkého a pocit že ho stratím vo mne tvorí čiernu dieru, ktorú nič nedokáže zastaviť a viem, že skôr či neskôr ma zničí úplne. Potrebujem ho!
Privrela som tesnejšie viečka, keďže sa mi v nich začala hromadiť tá slaná tekutina. Hmm, vedeli ste to? Slzy sú slané. Neviem prečo, ale je to tak.
Odrazu sa dvere rozleteli a dnu niekto vstúpil, no neriešila som to. Len som pootočila hlavu a potichu smrkla nosom, pričom som si neposlušnú slzu utrela chrbtom svojej ruky. Keď som ju vracala na pôvodné miesto, všimla som si stopy po injekciách. Oni ma tu dopovali nejakými drogami čo čo? Veď som predsa v pohode -_- (poker face)
-Dali sme ti krv- ozvalo sa od dverí. Nereagovala som. Pristúpila k čelu postele, vedľa mňa a skontrovala všetky tie čudesné veci na monitore vedľa mňa.
-Bola si mimo 3 dni- povedala jednoducho. Len som prikývla a mykla plecami. Veď je to teraz už jedno nie? Už som hore.
-Zmerám ti ešte teplotu dobre?- spýtala sa ma a snažila sa ma nájsť pohľadom.
-Je tu niekto?- spýtala som sa tichým hlasom, pripravená na jasnú odpoveď: NIE, ale tá žena mlčala, ba dokonca sa aj usmiala, ale mlčala!O čo jej ide? Bojí sa mi povedať pravdu? Akože je pravda, že by ma zamrzelo, keby že tu som sama, ale horšie ako teraz to byť už nemôže, nie? :/ Ver mi, že môže.
-Hneď som tu,- povedala a už jej nebolo.
-Hejj, ale ja som sa niečo pýtala!!- zakričala som za ňou sklamane, no bolo to zbytočné, keďže bola dávno preč.
Odrazu sa dvere opäť otvorili ale to som už vôbec neriešila.
-Som v pohode, jasné? Nemám teplotu, takže pokojne môžete odísť a nechať ma tak.-povedala som nepríjemne naťahujúc sa k šuplíku, v ktorom dúfam nájdem niečo užitočné. Užitočné Aria? Tebe hrabe či čo? David ti mobil zobral. Spomínaš si?? Nenájdeš ho tam. A preto sem nik nepríde. Ty si dnes taká ,pozitívna'. Ozvalo sa moje svedomie.
Aghh, hlasno som si vzdychla a zabuchla prázdny šuplík. Telom mi prebehla nepríjemná triaška, pretože dvere boli stále otvorené. Počkať ona ešte stále neodišla?
-Hovorím, že som v po...-okamžite som premiestnila pohľad k dverám, no zasekla som sa pri pohľade na dotyčnú osobu stácu vo dverách. Na sebe mal sivé priliehavé tričko, voľné čierny nohavice a na tvári nečitateľný výraz.
-Prosím povedz, že s mi to nesníva...-vydýchla som si.
-Bál som sa,- ozval sa a pomaly, naozaj pomaly vykročil ku mne.
-Nevieš si ani predstaviť čo všetko sa udialo,čo všetko toto všetko obnášalo... ale ver mi, že nič z toho čo som povedala som tak nemyslela a každú voľnú chvíľu som myslela na to, ako im utečiem a budem opäť s tebou,- ihneď som ho prerušila.
-Hľadal som ťa úplne všade a nikde po tebe nebolo ani stopy. Nemohol som spať a mal som obrovské výčitky. Nebyť mňa nič z toho by sa ti nestalo, nič z toho sa nemuselo stať. Chápeš? Keby som nedával prednosť práci pred svojou rodinou, nemusel som byť bez teba...-chytil ma za ruku oboma rukami a preplietol si so mnou prsty.
-Zvládla som to všetko, len kvôli tebe Ryan, pretože ťa milujem.- povedala som hľadiac mu do jeho smaragdov, ktoré tak veľmi milujem.
-Milujem ťa, Ryan. Tak hrozne ťa milujem- šepla som,pretože sa zdalo že presne toto chcel počuť. V okamihu sa mi prisal na pery a spojil ich do vášnivého bozku, plnom lásky.
-Ja teba viac,-šepol pomedzi bozky. Za iných okolností by som sa zasmiala do bozku, ale nešlo to. Proste chuť jeho pier po tak dlhej dobe mi celkom omámila zmysly. Pravú ruku som mu okamžite zaryla do vlasov a pritiahla si ho k sebe bližšie, až tak že si vedľa mňa sadol a vrchnou časťou tela na mne v podstate ležal.
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
-Zlato,nemali by sme...potrebuješ si oddýchnúť-hovoril zadýchane a nestačil s dychom, pričom sa čelom opieral o to moje. Privrela som viečka a zhlboka sa nadýchla jeho vôňe. Pobozkal ma na čelo a rukami ma pevne držal v jeho objatí.
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
-Vezmi ma domov,- šepla som a otvorila opäť oči, ktoré ihneď vyhľadali tie jeho. Odhrnul mi z tváre opatrne neposlušný prameň vlasov a zastrčil ich za ucho.
-Hmm...už sa ti tu nepáči?- zasmial sa v blízkosti mojich pier.
-Nikdy sa mi tu nepáčilo- jemne som zdvihla obočie a záporne pokrútila hlavou.
-A čo ak ti poviem,že som to už vybavil?- žiarivo sa usmial a pohladil ma prstom po líci.
-Ryan, skara! Tak čo tu ešte robíme??- skríkla som nadšene. Divné nie? Len pred chvíľou som bola ako taký sebaľutujúci zombík a teraz som vysmiatá ako slniečko na hnoji.
-A čo Faith a Jaxon?- napadlo mi zrazu.
-Chýbaš im,- povedal so širokým úsmevom na tvári.
-Poď, pôjdeme za nimi- podal mi ruku, očakávajúc že mu ju prijmem, čo sa aj hneď stalo, pretože u neho nie je dôvod pochybovať. Milujem ho.
