Remember?

Ideme domov...

-Jaxon, budeš poslúchať dobre?- držal som ho za ruku a viedol do bytu, kde by mala byť Davina, keďže kľúče nemám. To by bola iná sranda, keby že tam nebude.

-Ale to ja vždy- povie roztomilo a zasmeje sa. Otvorím dvere a vstúpim dnu.

-Ryan? Je niečo nové?- skríkne  chodby a hneď sa za ne usmievať na drobca.

-Ahoj, pozrime sa aký si už veľký- hovorila detským hláskom skláňajúc sa k Jaxonovi.

-Ja vždy- povie sebavedomo Jax a ja sa na ňom zasmejem. Je mojou kópiou. A to doslova.

-Dáš na neho pozor?- pozriem sa na ňu.

-Samozrejme, spravíme si rozprávkový večer a budeme jesť zmrzlinu až kým nás nebude bolieť bruško- povie zasnene dívajúc sa na Jaxona, ktorý sa žiarivo usmieva. Evidentne sa mu ten nápad neskutočne páči.

-Selena nebola nadšená, že šiel so mnou- dodal som skleslo. Čo ak sa o niečo pokúsi? 

-Pokoj Ryan, so mnou bude Jaxon v úplnom poriadku. Neboj sa- povzbudivo sa na mňa usmiala a potľapkala ma po pleci. Zohol som sa k Jaxovi a pobozkal ho na čelo.

-Postráž mi ju-šepol som mu do uška a on s radosťou prikývol.

-Tak choď za nimi. A priveď mi ich späť. Obe a v poriadku- jemne sa usmiala, no presne to mi dodalo potrebnú energiu. Otočil som sa na päte kráčajúc k dverám, ktorými som sem len pred chvíľou prišiel.

-A žiadna zmrzlina- zakričal som im tesne pri dverách, pričom som počul ich mrmlanie a nákazlivý smiech. Hneď čo som zabuchol dvere bytu mi pípol mobil. 

Pre Ryan:

Asi 3 kilometre za Stonebridg-ským mostom

Netuším či tam vôbec niečo je, no tam bol posledný zachytený signál.... 

Od Ryan:

Thanks bro.

Okamžite som mu odpísal a vybehol z hotela. Moje srdce práve búši ako o život. Veď možno oň skutočne ide.

Nasadol som do auta a po prvý raz som si okamžite zapol bezpečnostný pás. Popravde už teraz viem, že poruším nejaké tie pravidlá cestnej premávky. Bude dúfať, že možní policajti budú brať ohľad na fakt, kto som inak budem v riti!

---

Motám sa tu pešo asi hodinu a nič tu nie je. Nemôžem nájsť ani ten posratý mobil ani žiadnu stopu. Auto som nechal odparkované asi 15 minút cestou na východ a úprimne? Nemám tušenie kde práve som. Stmieva sa a ja pomaly nevidím ani na krok a nie to ešte na nejaké tie stopy. Počkať? Nie je to...? Zrýchlim krok k miestu kde vidím niečo lesklé v tráve.  Zohnem sa k tomu a zodvihnem to. Mobil. Predmet, ktorý som tu potreboval nájsť.Boli tu!! Určite. Mobil som si strčil do vrecka bundy a kráčal som ďalej.

Zrazu som zbadal starú plesnivú chatrč.Na moment sa zastavím a obzriem si to tu. Nie je to divné? Tu? Postavená uprostred ničoho? Vlastne ani sa nečudujem, že v akom je stave. Moju tvár oveje chladný vietor a mojím telom prebehne nepríjemná triaška. Možno strach.

-Halooo?-otvorím škrípajúce dvere a prekročím ich prah.

-Je tu niekto?-spýtam sa, rovnako ako to robia v tých strašidelných hororoch kde ten čo počuje divné zvuky z pivnice sa tam radšej ide pozrieť, akoby radšej vypadol z domu alebo zamkol sa v izbe. Skrátka logika hororov a najnovšie aj mňa. Nič tu nie je, len kopa prachu a pavučiny.

-Sklapni, jasné?- počul som tlmený krik. Žeby z prízemia? Pomaly so kráčal k dverám, odkiaľ ten hlas bolo počuť.

Ariin pohľad:

Kde to som? Ach jasné v nejakej pivnici či kde. Bolí ma celé telo a mrznem, ale to tu nikoho nezaujíma. Veľmi ma zaujíma, prečo ma už nezabili. Prečo som stále na žive? Je hlúposť väzniť tu niekoho koho už nevrátite, nie? A presne to Kevin povedal. Povedal Ryanovi, že sa k nemu už nikdy nevrátim. Tak čo odo mňa chcú? Nechcem tu byť! Nechcem, nechcem a nechcem. Už od prvej chvíle myslím na útek, no viem že je to márne. Tu dole nie je nič čo by mi mohlo slúžiť ako zbraň proti nim a nie je tu žiadne okno, ktorým by som mohla preliezť. Hore sú dvaja čo to tu strážia. Dvaja čo MA TU strážia a tiež Dylan a Kevin. Miestami aj Selena. Nemyslíte si, že som blbá a neviem ktorá bije.

-Ááá, princezná sa nám zobudila- vtrhla do miestnosti asi tá naj-neželanejšia osôbka na svete.

-Prišla som ťa navštíviť a vybaviť si s tebou určité veci-afektovane sa zasmiala a priblížila sa tesne ku mne kde mi za pomoci prsta a ukazováka nasilu zodvihla bradu do výšky jej očí, aj napriek môjmu vzpieraniu.

-Len tak mimochodom,dnes nemám svoj deň- zasmiala sa a vo chvíli kedy som to najmenej čakala ma udrela tak, že som videla hviezdičky.

-To ty asi nikdy- zamrmlala som si ironicky popod nos aj napriek bolesti, ktorá sa šírila od sánky až k tepne.

-Sklapni jasné?- skríkla podráždene.

Ryanov pohľad:

Opatrne som stlačil hrdzavú kľučku a pomaly ňou pohol. Videl som len schody a čiernu farbu, keďže tu bola neskutočná tma. Siahol som po zapínači a následne sa to tu všetko rozsvietilo. Mám na vás takú vážnu otázku: Kto by si v takejto situácii len tak zasvietil svetlo? Asi nikto.

-Ty debil!! Mal si tu byť už pred hodinou!- skríkol po mne mužský hlas, ktorý som okamžite vyhľadať v miestnosti, no nebol sám. Vedľa neho sedela moja princezná s páskou prepletenou na ústach. Očká mala mokré a celá sa triasla. Ten muž čo držal nabitú zbraň pri jej hlave ju okamžite stiahol pozdĺž tela. Kto si myslí, že akože som? Nejaký spolupáchateľ či čo? Fajn, budem improvizovať dúfajúc, že to nepokašlem.

-Tak sorry, ale nemohol som to tu nájsť- nezaujato som rozmachoval rukami, kráčajúc k nemu dole schodmi. 

-Daj na ňu pozor, idem čúrať- povedal zrazu vstávajúc zo zeme. Potľapkal ma po pleci a rozbehol sa hore schodmi. Keď som si bol istý, že je dostatočne ďaleko rozbehol som sa ku svojej princeznej, ktorej som okamžite rozviazal rúčky a odlepil pásku z úst, prikladajú si prst k svojím perám na znak, aby bola ticho. Vtiahol som si ju do objatia a pobozkal som ju na temeno. Okamžite som zacítil jej vôňu. Tak jemnú a tak veľmi podobnú Arii.

-Ideme domov- šepol som jej do uška a jemne sa pritom usmial, čo vidieť nemohla. Vzal som si ju na ruky a rozbehol som sa hore schodmi, no tesne pred dverami som ju zložil a vstúpil prvý hore. Rozhliadol som sa okolo, no toho debila som tu nikde nevidel. Chytil som Faith za drobnú rúčku a ťahal ju za sebou k dverám.

-Pohni sa a zabijem ju!!!- bolo počuť len odistenie zbrane nebezpečne blízko. Zmeravel som.

---

Girls :3 Ďakujem za prečítanie :) Ďakujem za každý vote,za každý komentík, ktorý ma vážne poteší a podporí v písaní :) Nebudem tu písať dlhé slohovky o tom ako sa teším, že to tu číta tak veľa ľudí, keďže to tu asi nikoho nezaujíma :D ale ĎAKUJEM :3 Ste skvelí čitatelia *Adell