-1-

1.5K 62 17
                                    

Stála som na cintoríne a plakala. Nemohla som to zastaviť. Už mi ani netiekli slzy, pretože som ich všetky minula za posledné tri dni. Len som sa hrbila ako troska a trasúcimi rukami zvierala tie mamine.

„Už ma obkľúčili smrteľné stony.." Pre Boha živého! To nemajú v repertoári nič lepšie? Elliot mal rád Scorpions. Prečo nezaspievajú Send me an Angel, alebo niečo také? Už tak máme dosť depresívnu náladu, nemusia to ešte zhoršovať!

„Už ma obkľúčili.." Ale oni to budú zhoršovať! Oh, Kriste! Nech už to skončí!

Stisla som maminu dlaň a donútila sa zodvihnúť hlavu, lebo sa mi oči zatvárali únavou. Nemala som to robiť. Prešla som totiž pohľadom po tvárach rodiny a Elliho kamarátov. A napravo od tejto skupinky postával chalan v čiernej mikine. Kapucňu mal na hlave, aby mu bolo čo najmenej vidieť do tváre. Tvoj slávny kamoš, Elli! Mal tú drzosť ukázať sa tu. Ak by to nebol tvoj pohreb, rozbehla by som sa k nemu a vyškriabala mu oči. Bez váhania. Alebo by som mu chytila hrdlo a držala ho tak dlho, kým by neprestal dýchať. Potom by som ho hodila do jamy namiesto teba a zahrabala. Ten hajzel! Ak sa mi ešte niekedy dostane na oči....

Z rozmýšľania ma vyrušila mama. Pohla sa dopredu a mne došlo, že je čas na ruže. To už je koniec? Ako dlho som si predstavovala jeho smrť? Dobrý spôsob ako zabiť dlhú chvíľu.

Pomaly som kráčala k vykopanému hrobu. Vzala som do ruky kvet a hodila ho na truhlu. Nohy sa mi podlomili, nemohla som uveriť, že si naozaj vo vnútri. Prečo nestojíš za mnou a nevravíš niečo ironické ako vždy?

Vrátila som sa na predošlé miesto a teraz nasledovala najhoršia časť. Vydržať tie pohľady, keď nám budú priať úprimnú sústrasť. Úprimné na tom bolo akurát to, že nám to hovno pomôže. K čomu to je, že nám každý z nich pripomenie, že si fakt mŕtvy?

„Úprimnú sústrasť." A je to tu!

„Ďakujem." Nútene som sa usmiala. Hrdlo som mala také stiahnuté, že som sotva vydala hláska. Tváre sa míňali, odpočítala som ľudí, ktorí nás delili od cesty domov. Zrazu sa predo mnou objavila postava v čiernej mikine. Podal mi ruku. Zostala som stáť bez pohnutia, svaly na tvári sa mi napli. To nemyslí vážne?

„Je mi to ľúto!" Otvorila som ústa, ale napokon som len naprázdno vydýchla. Mama si všimla situáciu a okamžite mu vsunula dlaň do jeho nastavenej paprče.

„Vďaka." Odpovedala, zatiaľ čo ja som toho netvora prepaľovala očami. Ako sa vôbec opovážil? Odvrátila som hlavu, pretože sa mi dvíhal žalúdok. Oprela som sa o strom a dúfala, že mama to pochopí ako znamenie na odchod. Našťastie sa tak stalo. Vzala ma za ruku a viedla preč. Nemusela som sa tváriť, že mi je zle.

„Odveziem ťa?"

„Nie, zvládnem to." Objala ma a otočila sa späť. Ešte, že ma nenúti ísť na kar. To už by som naozaj nedala. Mala som chuť rozbiť okno, keď som nastupovala do auta. Nejako som prefrčala ulicami, aj keď som takmer nevidela na cestu kvôli zahmleným očiam. Zastavila som pred domom a so sklonenou hlavou prebehla dnu. Vošla som do výťahu a netrpezlivo počítala poschodia. Konečne som sa ocitla na mojej chodbe. Zavrela som za sebou dvere a rozbehla sa do izby. Zvalila som sa na posteľ a skryla si tvár do vankúša. Po dlhom plači väčšinou prichádzala úľava vo forme spánku. No teraz môj mozog hral proti mne. Stále som ho videla. Toho odporného chalana, ktorý mohol za tvoju smrť! Nabudúce keď mi podá ruku tak mu ju zlomím.


BezradníWhere stories live. Discover now