Bezradní

- 8 -

"Čo si dáte?" Spýtal sa nás Brennan s úsmevom. Nevidela som ho už nejakú dobu, no vôbec sa nezmenil. Stále to bol ten veselý chalan, ktorého mi kedysi predstavil Teo, keď sme sem prišli prvý krát.

"Pre mňa malé pivo." Odvetila som mu a čakala, kým si z lístku vyberie ten magor oproti. Netuším, či to robil naschvál alebo bol len nerozhodný, ale mala som z toho nervy.

"Hmm. Ja len čaj, vďaka."

"Hneď to bude." Vzdialil sa a ja som sa hneď vyrútila na Harolda s vyčítavým pohľadom.

"To ti všetko tak dlho trvá?"

"Nie, len v tvojej prítomnosti." Ironicky sa na mňa uškrnul a ja som radšej odvrátila zrak. Počkala som kým sa Brennan vráti s našou objednávkou a už som sa nadychovala, že spustím svoj monológ, keď na mňa mladík prehovoril.

"Ako sa ti darí? Dlho som ťa nevidel."

"Ujde to. A ty?"

"Fajn. Stále to isté dookola. Poznáš to." Zdvihol obočie a mihol očami na Harolda. Zrejme sa mi snažil naznačiť, že je rád, že som konečne vonku s nejakým chalanom. Ale ja som ho hneď vyviedla z omylu.

"Nehádž na mňa oči. Toto nie je rande. Sme tu len preto, že som nechcela na neho kričať na ulici. Vážne, radšej buď v strehu. Možno ma budeš musieť od neho odtrhnúť. A nie kvôli tomu, čo si myslíš." Významne na mňa pozrel a prikývol.

"Tak to vás radšej nechám. Keby niečo, zakrič." Štuchol do Harolda a s úsmevom sa vrátil za bar.

"Kamarát?" Spýtal sa ma ten oproti zvláštnym tónom.

"Áno." Odvetila som stroho a potom hneď spustila.

"Tak k veci. Nech už to máme za sebou. Vysvetlíš mi, čo to bolo za debilný nápad, ponúknuť mojej mame, že si vezmeš Elliho veci? To je prvá vec. Za druhé, kam si ich dal? A opováž sa mi povedať, že si to predal! A za tretie, prečo sa stále vnucuješ ku nám domov? Prestaň  láskavo zneužívať to, že moja mama je dobrý človek. Aby ti bolo jasné, bol si u nás naposledy!" Oblizol si spodnú peru a na sekundu odvrátil zrak.

"Všetky veci mám, nepredal som nič. Ani by som to neurobil. To za prvé. Môžeš si z nich vziať čo chceš, veď preto si sa so mnou zrejme aj chcela vidieť. To, že sa vnucujem k vám domov..." uškrnul sa a zamiešal si čaj aj napriek tomu, že si doň nedal cukor," bol som tam dvakrát. Oba razy ma zavolala tvoja mama. A aj keby som prišiel sám, už tam nebývaš, tak neviem prečo ťa to tak trápi? Ty si sa u nej poriadne neukázala od pohrebu. Keby si tam bola častejšie vedela by si, že nie je dobré nechávať ju samu. Potrebuje rozptýlenie, je sama v dome, kde strávila roky so svojím zosnulým synom. Ako sa tam asi môže cítiť?"

"A to rozptýlenie jej akože ponúkaš ty? Vrah jej syna? Toto nemá chybu. Ty fakt nemáš svedomie!"

"A je to tu znova."

"Hádam si si nemyslel, že už som na to zabudla?"

"Jasné, že nie. Vidím ti to na očiach vždy, keď sa na mňa pozrieš. Dívaš na mňa rovnako,...ako sa na seba dívam každé ráno ja sám." To ho mi malo akože prísť ľúto?

"Chudáčik." Zatiahla som ironicky. Oči sa mu zaleskli, keď odvrátil zrak. 

"Ten nápad vziať si Elliho veci nebol môj. Tvoja mama ma o to vyslovene žiadala. A nielen preto, že potrebuje predať dom. Trávila v tej izbe väčšinu dňa a to nebolo normálne. Spravil som jej len láskavosť." Musela so sa napiť aby som vymyslela vhodnú odpoveď.

"Takže teraz sa hráš na hrdinu? Nezabúdaj, že je v tej situácii kvôli tebe."

"Kvôli mne? Nechcem ti kaziť ilúzie ale cenu za najlepšiu dcéru by si práve nedostala." Vzdychla som si a nad jeho poznámkou zdvihla obočie. Vytáčalo ma ako pokojne si popíjal svoj čaj a hľadel na mňa svojimi chladnými modrými očami.

"Že práve ty ma ideš poúčať o vzťahu k mame. Čo tvoji rodičia? Musia byť oslnení tým, čo sa stalo z ich synčeka."

"Veci sú v prenajatej garáži, dám ti kľúč, vezmi si z toho, čo chceš."

"Meníš tému lebo neznesieš kritiku? Neznesieš, aby ti niekto vmietol pravdu do tváre, hm?"

"Nevieš o mne nič. A pokiaľ ma chceš kritizovať za to, že tvojej mame chcem pomôcť, poslúž si. Nebudem sa jej vyhýbať. Nie preto, že si to želáš." Vytiahol z vrecka zväzok kľúčov a jeden z nich položil na stôl.

"Adresu a číslo ti pošlem do správy. Potom mi ho hoď do schránky. A skús porozmýšľať, prečo tvoja mama volá radšej mňa ako svoju vlastnú dcéru. Ahoj." Zdvihol sa a bez ďalšieho slova odišiel. Brennan sa vzápätí zjavil pri našom stole a vzal poloprázdny hrnček čaju. Hľadela som na svoje ruky položené na kolenách a preklínala toho chalana ešte viac. Jeho posledné slová mi prenikli až do duše. Nikdy som nechcela, aby mal na mňa takýto vplyv. Cítila som sa hrozne. On mal byť ten, kto trpel. Nie ja. Ale tentoraz mal pravdu. Hoci som ten fakt nenávidela, musela som to priznať. Moja mama mala radšej jeho prítomnosť, než moju.