Bezradní

- 61 -

"Čo si urobil?" Šepla som k nemu potichu a zhrozene. Trhlo ním a zložil si ruky z tváre. Oči mal prižmúrené, netušila som či tam spal, alebo proste len sedel bez pohybu. Ruky sa mu triasli rovnako ako aj spodná pera. Neodpovedal. Nevyšlo z neho ani slovo. Pohľad upieral kamsi do zeme. 

Pustila som tašku na zem a prešla k stolu, aby som nazrela do krabičky. Srdce mi tĺklo ako splašené. Vzala som ju do ruky a otvorila. Už na pohľad som videla, že vo vnútri nie sú všetky. Na stole ležali dve nedotknuté cigarety. No aj tak jedna chýbala. Jedna prekliata cigareta!

"Čo si spravil?" Zopakovala som hlasnejšie. Harry sedel v kúte bez pohybu, akoby bol mimo. Kľakla som si k nemu a chytila mu tvár do rúk, aby som ho donútila pozrieť na mňa.

"Harry, čo si urobil? Vzal si si...? Vzal si si tú cigaretu? Vzal si si ju?" Môj hlas bol čím ďalej viac naliehavejší a zúfalejší. Oči sa mu zaleskli ale pohľadom sa mi stále vyhýbal. 

"Odpovedz mi! Vzal si si tú cigaretu?" Ticho. Nasucho som prehltla hrču v mojom hrdle a stisla mu ruky, hoci som tušila, že ho ten dotyk bude bolieť, pretože z hánok mu stále prúdila krv. Rozhliadla som sa po izbe v snahe zistiť viac. Všimla som si záclonu. Bola posunutá od bočného okna. Otvoril ho, aby mohol dym vychádzať von, keď fajčil? V izbe som nič necítila, možno si vôbec nezapálil. Možno ... Je to prvá krabička, ktorú si kúpil? Alebo si ich kupoval celý ten čas a ja som si to nevšimla? Nie! To je hlúposť! 

Znova som sa obrátila k nemu a donútila ho pozrieť sa na mňa. Modré oči boli plné sĺz. Ten pohľad mi trhal srdce. Čo sa tu stalo?

"Harry?" Oslovila som ho roztraseným hlasom. Snažila som sa byť pokojná ale veľmi mi to nešlo.

"Harry? Povedz mi... Vzal si si z tej krabičky cigaretu? Vzal si si ju? Prosím, odpovedz mi!" Otvoril ústa a chvíľu na mňa nemo hľadel, kým vyslovil jedno jediné slovo.

"Prepáč." To bola jasná odpoveď. Tá chýbajúca cigareta ležala niekde na chodníku, potom čo ju vyhodil z okna. Prečesala som si rukou vlasy a prudko vstala. Chytil ma za ruku, doslova sa na mňa zavesil.

"Prepáč mi to! Nevydržal som to! Nevydržal som! Nevydržal som!" Chcela som odísť. Tak veľmi som chcela ísť preč. Bola som nahnevaná, rozzúrená, sklamaná. Všetko sa mi to preháňalo hlavou, bilo sa to vo mne. Lenže pohľad do jeho očí ma donútil zostať. Nemohla som ho opustiť. Kdesi vo vnútri som vedela, že to urobiť nechcel. Ale toto sa proste stáva, nie? Abstinoval tri mesiace a teraz proste spravil chybu. Mala som odísť? Mala som ho tu nechať? Znova ho opustiť? Nechať ho samého? 

Nemohla som. Potreboval ma. Potreboval ma viac než kedykoľvek predtým. Spoliehal sa na mňa. A ja som nemohla odísť. Hoci ma to bolelo, hoci ma sklamal. Milovala som ho a nemohla som ho nechať s tým problémom samého. Išlo len o jednu cigaretu. Len jednu. Alebo nie?

"Bola len jedna? Vzal si si len jednu?" Spýtala som sa ho horiac nedočkavosťou po odpovedi. Musela som to vedieť.  Prikývol. Po líci mu stiekla slza. Stále mi zvieral zápästie a vpíjal sa mi do očí. Verila som mu? Fin, veríš mu? Veríš mu po tom všetkom? Veríš mu, že bola len jedna? Odpoveď mi v hlave priam rozliala žiarivé svetlo do všetkých tmavých kútov.

Verím mu. Milujem ho a teda mu musím veriť. 

Vedela som to. Neklamal mi. Bola len jedna. 

Sadla som si späť a pritiahla si ho k sebe. Objal ma tak silno, až ma to skoro bolelo, ale nechala som ho. Cítila som ako veľmi to potrebuje. Bola som prístav, ktorý mu dával pocit bezpečia. Musela som byť silná. Silnejšia než on. 

"Povieš mi, čo sa stalo?" 

"Mama to stretnutie presunula. Zľakol som sa, že už ma nechce vidieť. V práci som stretol jedného z mojej bývalej party. Podstrčil mi tú krabičku. Nechcel som. Tak veľmi som sa snažil si ju nevziať. Ale nakoniec som to aj tak urobil. Čo ak sa  z toho nedostanem? Čo ak to nedokážem?" Pohladila som ho po vlasoch, do ktorých spadla moja prvá slza.

"Dokážeme to. Spolu."