Bezradní

- 16 -

"Ahoj, Fin."

"Čo tu robíš?" Prehovorila som k nemu šeptom a držala sa ďalej. On však pristúpil bližšie a utrel si tvár rukami.

"Nevedel som kam inam ísť." Otvorila som ústa ale sprvu som nevydala ani hláska. Netušila som na čo prvé sa spýtať. 

"Ako to, že nie si v liečebni? A vlastne, keď už si tu, mohol by si mi vysvetliť, kam zmizli obrazy môjho brata?" Zamračil sa a zdalo sa, že chvíľu premýšľa. Potom z neho vypadlo len "Ah". 

"Tak čo si s nimi spravil?" Zdvihla som hlas a ignorovala jeho skleslý zjav, ktorý ma chcel donútiť súcitiť s ním. 

"Poviem ti to. Len...mohol by som ísť na chvíľu hore? Nemôžem ísť domov." Prehrabol si vlasy a obzeral sa okolo. Nechápala som, čo sa deje.

"Na to zabudni. So mnou nepôjdeš! Choď k mame po kľúče." Otočila som sa ku schodom ale on ma schytil za ruku a hodil na mňa zúfalý pohľad.

"To nemôžem! Prosím ťa, Fin! Prosím!" Tak veľmi som ho chcela poslať do čerta. Lenže som mala možnosť zistiť, čo urobil s Elliho kresbami. A navyše. Keď som si ho premerala, vyzeral strašne. Oči plné sĺz, ktoré zakrývali vystrašený pohľad. Ruka na mojom zápästí sa mu triasla, celým svojím postojom ma žiadal o pomoc. Mohla som snáď odmietnuť?

"Fajn!" Odvrkla som a vytrhla sa mu, aby som konečne mohla otvoriť dvere. Ťahal sa za mnou ako prízrak až do bytu. Zavrela som dvere, zasvietila a išla si do kuchyne naliať pohár studenej vody. Harold stál v chodbe, zložil si na zem tašku ale z miesta sa nepohol.

"Posaď sa v obývačke, hneď som tam." Navrhla som mu a v rýchlosti som sa šla do izby prezliecť. Už v teplákoch som vošla do obývačky s dvoma pohármi vody. Harold sedel na gauči, hlavu mal v dlaniach, dýchal prerývane a hlasno.

"Prečo nie si v liečebni?" Trhlo ním, keď začul môj hlas. Jeho oči vyhľadali moju tvár a následne sa zamerali do koberca.

"Vieš o tom?" Položila som pred neho jeden pohár a sadla si do kresla.

"Nie som blbá." Iste, zatajila som mu, že mi to trvalo mesiac, na to prísť. Ale o tom vedieť nemusel.

"Tak prečo tam nie si? Mal si sa vrátiť až o mesiac."

"O tri týždne." Opravil ma.

"To je fuk! Tak povieš mi to?" 

"Prečo ťa to vôbec zaujíma? Myslel som, že som ti ukradnutý." 

"Lebo sedíš u mňa v obývačke." Vysvetlila som mu, hoci som si tým dôvodom nebola sama úplne istá.

"Nevedel som, kam ísť. Zbalil som si veci a stopom dorazil do mesta. Nechcel som ísť za tvojou mamou. Nemohol som.... Nevládzem! Nevládzem už! Nechcel som aby ma takto videla!" Doslova sa mi tam rozplakal a ja som na neho prekvapene hľadela. Čo mám spraviť? Ako obvykle som mala chuť na toho idiota nakričať, ale niečo mi v tom v tejto situácii bránilo. 

"Vzdal si to?" Spýtala som sa ho napokon, keď sa trochu utíšil.

"Čože?" Zašepkal.

"Či si to vzdal? S odvykačkou? Končíš? Začneš znova brať to svinstvo?" Potriasol hlavou.

"Ja neviem. Neznesiem....Už viac neznesiem existovať sám so sebou. Keď som bol zdrogovaný, bolo mi to jedno. Ale teraz.... Svedomie mi nedá pokoj. Zožiera ma to ako kyselina a bez dávky nemám silu tomu vzdorovať. Som obyčajný odpad! Ako som mohol prísť v takomto stave za tvojou mamou? Nemohol by som sa jej pozrieť do očí! Pomohla mi, viac než ja jej. Chcela, aby som svoj život zmenil, aby som sa zlepšil. A čo som spravil ja? Vzal som nohy na ramená. Všetko sa na mňa zosypalo. Už nemôžem! Nemôžem! Nezvládnem to! Nevrátim sa tam!" Ruky na kolenách sa mu roztriasli a izbou sa ozývali jeho tiché stony, ktoré nedokázal udržať. Nasucho som prehltla a pozorovala ho. 

"Bolo to tam až také zlé?" Ozvala som sa po chvíli. Utrel si líca a uškrnul sa.

"Tam? Vôbec nie. Horšie je to, čo sa deje tu." Ukázal prstom na svoju hlavu. 

"Nechápem, že si mi dovolila sem ísť." Zrazu vstal a pobral sa k dverám.

"Čo robíš? Kam...kam chceš ísť?" Zastavila som ho, než sa ocitol na chodbe schytila som ho za rukáv. 

"Neviem. Vďaka, ale ...mal by som ísť." Stáli sme zoči voči, držala som ho za ruku a snažila sa ho presvedčiť, aby zostal.

"Nie, počkaj! Harold, nemôžeš..v takomto stave nikam nemôžeš ísť." Oprel sa o stenu a ja som znova videla slzy v kútiku jeho očí, ktoré odo mňa odvracal. Ústa sa mu hýbali, ale hlas mal zaseknutý niekde v hrdle.

"Čo?" Vyslovila som zvedavo súcitne na neho upierajúc oči. Konečne na mňa pozrel.

"Mrzí ma to. Tak strašne ma to mrzí! Prepáč mi to! Kiežby som sa to nebolo stalo! Tak hrozne ma to mrzí!"