Bezradní

- 39 -

Nadránom ma prebudil zvuk niečieho hlasu. V momente, ako som sa začala preberať, ucítila som zvláštny pocit. Niečo ma ťažilo na hrudi. Pootvorila som rozospaté oči a zistila som, že je to ruka. Nepatrila však mne. Harold spal na boku, hlavu mal otočenú ku mne a svoju pravú ruku vystieral tesne pod mojím krkom. Pod hustým strniskom som zbadala náznak úsmevu. Zrejme sa mu niečo snívalo. 

"Fin." Keď mu z úst vyšlo moje meno, zľakla som sa, že sa prebral. Ale oči neotvoril, spal ďalej. Ak by som nemala pocit, že ma každú chvíľu jeho ťažká ruka zadusí, zrejme by som tak zostala dlhšie. Len by som ho pozorovala a usmievala sa. Namiesto toho som však opatrne zdvihla jeho ruku a zošuchla sa z postele. Nepokojne sa zamrvil ale neprebral sa. Potiahla som mu perinu vyššie a odišla do kúpeľne. Mala som chuť dať si studenú sprchu. S dojmom, že môj spolubývajúci ešte tvrdo spí, som z kúpeľne vyliezla len v uteráku. Náhoda však teraz priala jemu a tak som do neho cestou do kuchyne takmer vrazila.

"Dobré ráno." Pozdravil ma snažiac sa udržať očný kontakt, hoci som mu v tvári videla chuť premerať si ma od hlavy po päty.

"Dobré." Tvárila som sa akoby nič a v osuške s mokrými vlasmi som postavila vodu na kávu. Nervózne sa poškriabal vo vlasoch a vybral si z chladničky maslo. 

"Niekto v noci zhodil všetky vankúše na zem?" Spýtal sa ma veselým tónom, akoby ma usvedčoval zo zločinu.

"Hej. Zavadzali mi. A opováž sa znova začať s tým, že ak mám málo miesta, budeš spať na gauči." 

"Nemôžem tu byť donekonečna." Skonštatoval a mne vtedy došlo, že mi tu jeho prítomnosť vlastne vôbec nevadí. Pokiaľ teda nemal svoje typické ľutujúce stavy.

"Pokiaľ by si platiť polku nákladov, nemala by som s tým problém." Hlesla som spokojne, no on si to zrejme vysvetlil ako výčitku. Stíchol, no jasne som videla, že sa ho to dotklo. Chcela som niečo povedať, ale v tej chvíli sa ozval môj mobil. Odišla som do vedľajšej izby a zdvihla hovor.

"Ahoj." Pozdravila som Tea a sadla si na gauč.

"Ako to ide, hrdličky?" Pokrútila som hlavou a takmer urazene odpovedala.

"Fajn. Až na tie tvoje debilné prirovnania. Čo by si rád?"

"Zisťujem situáciu. Tvoja mama je strašne zvedavá, vôbec si sa jej neozvala."

"Takže sa vypytovala teba?"

"Presne."

"Super, tak jej povedz, že to je otázka pár dní. Dlhšie by som to nevydržala." Riekla som mu ironicky dúfajúc, že to odkáže mojej zvedavej mamičke. 

"Okej, ešte niečo?"

"Áno, že ak to potrvá dlhšie ako týždeň, asi ho zabijem. Jeho alebo seba." Uškrnula som sa a zložila telefón. Mama vážne nebola tip, ktorý by sa spýtal priamo to, čo chce. Toto bol jej štýl, zisťovať si informácie za mojím chrbtom. Len som sa nad tým pousmiala a šla som sa obliecť, pretože mi v uteráku začínala byť zima. Keď som sa vrátila do kuchyne, Harold už mal šálku prázdnu a práve upratoval riad. 

"Už ti je lepšie?" Spýtala som sa ho s úprimným záujmom. On však odložil tanier do skrinky, zastavil vodu a hraným úsmevom na mňa mihol očami, než sa stratil vedľa.

"Je mi super." Niečo sa mi na ňom nezdalo, ale nemala som čas to teraz riešiť. Vzala som si tašku a pobrala sa do mesta. Dve hodiny mi trvalo nájsť v obchode, čo som potrebovala a potom som zamierila do baru.

"Odkázal si jej to?" Vyzvedala som u Tea, keď som dorazila do práce.

"Tak nejak. Ale vynechal som tvoje prehnané vtipy. To už by asi bolo na ňu veľa." Usmiala som sa na neho a išla rýchlo poutierať stoly. Deň mi ubehol ako nič a s rovnakým úsmevom som sa večer vracala domov. Odchádzala som skôr, domov som prišla okolo deviatej. Hneď ako som otvorila dvere, počula som tiecť sprchu. Prešla som do obývačky, kam ma zavolal zvláštny zvuk. Patril jeho mobilu, ktorý sa brnením posúval po stole. Nechcela som sa mu v ňom hrabať, ale niečo ma k nemu ťahalo. Neodolala som. 

Odblokovala som displej a zbadala prijaté správy. Otvorila som ich. Mobil mi takmer vypadol z ruky, keď som si prečítala ich obsah.

"Mám záujem o ten kšeft." Pod Haroldovou správou sa nachádzala odpoveď.

"Super. Zajtra ti donesiem prvú dávku. Máš ešte svoje staré kontakty?"

"Áno. Zavolám ti, kde sa stretneme." 

Po prečítaní som sa zvrtla a rútila sa rovno do kúpeľne, kde medzičasom prestala tiecť voda. Trhla som dverami, za ktorými si práve Harold uväzoval uterák okolo pása. 

"Čo to, do riti, má znamenať?" Zrevala som po ňom ignorujúc situáciu.

"Čo?" Hlesol po mne s vyjaveným výrazom a vzápätí pochopil. 

"Čo to, sakra, má znamenať? Úplne ti preplo?" Osopila som sa na neho a keď na mňa len nemo civel, vrátila som sa do obývačky kam ma samozrejme nasledoval. 

"Fin, ja.." Začal, no ja som mu nedala príležitosť.

"Ušetri ma toho previnilého výrazu! Na toto nemôžeš mať vysvetlenie, ktorým by si ma nenaštval! Máš len dve možnosti! Buď to zrušíš, alebo sa hneď teraz zoberieš a vypadneš odtiaľto! Ale ak to urobíš, už ťa v živote nechcem vidieť!" Na moje prekvapenie sa stratil vo vedľajšej izbe, odkiaľ sa o chvíľu pobral ku vchodovým dverám s taškou v ruke.