Bezradní

- 55 -

"Vyzeráš dobre." Uisťovala som Harryho, keď predo mnou nervózne stál a pýtal sa, ako vyzerá. Mal na sebe to isté, čo v deň pohovoru. Na tvári už mal niekoľko dňové strnisko, ktoré si chcel oholiť, ale ja som mu to nedovolila. Konieckoncov, takto ho mama poznala stále, prečo by sa mal meniť? 

"Bude to okej. Čo si taký nervózny?" Potriasol hlavou a snažil sa tváriť pokojne. 

"Nie som." Zdvihla som obočie a pochybovačne na neho pozrela.

"Vážne? A čo tá ruka?" Sklonil pohľad na svoje prsty, ktoré zasa škriabali po hánke druhej ruky. 

"Keby som si mohol aspoň raz potiahnuť, bolo by to lepšie." Zatriasla som hlavou a významne na neho pozrela.

"To by teda rozhodne nebolo. Upokoj sa. Mama ťa má predsa rada. O nič nejde." Prečesal si vlasy a otočil sa ku dverám. Ja som ešte zastala pred zrkadlom a prešla rukami po ružovej látke mojich šiat. Málokedy som chodila takáto vyfintená. 

"Radšej už poďme." Zamkla som dvere a všimla si, že sa začal znova škriabať na ruke. Preto som ho radšej za ňu chytila a povzbudzujúco sa usmiala. 

S mamou som sa dohodla, že sa stretneme pri reštaurácii v centre. Našťastie sme prišli prví. Sadli sme si k stolu a čakali na jej príchod. Harry sa hral s obrúskom na stole, neustále ho skladal a rozkladal, aby z neho v nasledujúcich sekundár urobil nový tvar. 

"Harry?" Oslovila som ho, na čo reagoval tichým "hm". 

"Harry!" Obrátil ku mne tvár a ja som sa pri jeho vyplašenom výraze musela zasmiať.

"Upokoj sa, dopadne to dobre." Vtisla som mu jemný bozk a v tom sa otvorili dvere. Hoci sme sedeli pri okne, nevidela som ju prichádzať, musela ísť z opačnej strany. Mala na sebe tmavomodré šaty, ktoré sme kedysi kúpili vo výpredaji. Nosila ich len výnimočne. 

Obaja sme sa narovnali, akoby sme sedeli v škole a do triedy nám vošiel učiteľ. Mama sa chvíľu rozhliadala a ja som zdvihla ruku na pozdrav, aby si nás všimla. Jemne sa usmiala a vykročila k nám.

"Ahojte. Čakáte dlho? Nejako som sa zdržala, v týchto topánkach nie som naučená chodiť." 

"Nie sme tu dlho. Prečo si si nevzala tenisky?" Spýtala som sa jej podupkávajúc svojimi converskami, ktoré som si obula napriek tomu, že som mala na sebe šaty. Na opätky som si nikdy nezvykla a zrejme ani nikdy nezvyknem.

"Lebo narozdiel od teba viem, čo sa patrí. Nebyť tej ohavnosti na tvojich nohách, vyzerala by si krásne." 

"Ďakujem." Usmiala som sa a mihla pohľadom na Harryho, ktorý mame odsunul stoličku a sadol si späť ku mne. Ruky som mala položené na kolenách, natiahol ku mne dlaň a kŕčovito mi stisol prsty. 

"Aj vám to veľmi pristane." Polichotil jej Harry a ona mu venovala ten najžiarivejší úsmev.

"Ďakujem ti." Chystala som sa niečo povedať, ale pri stole sa objavil čašník a tak sme rýchlo šmátrali po menu aby sme si vybrali jedlo. Keď sme zasa osameli, pri stole zostalo absolútne ticho. Zrazu však mama vyslovila otázku, ktorá ma udivila. 

"Príde ešte niekto?" Odpila si z pohára a po mojej odpovedi sa začala dusiť.

"Nie." 

"Si v poriadku?" Vyzvedala som, keď konečne prestala kašľať.

"Hm. Vravela si, že mi chceš predstaviť svojho priateľa." Zmätene na mňa hľadela a potom začala preskakovať očami zo mňa na Harryho a späť. 

"Vlastne ti ho tak úplne predstavovať nemusím. Už ho poznáš." Obočie jej vyletelo asi do pol čela a ústa sa jej otvorili. Netušila som, čo sa jej práve preháňa hlavou.

"Ale... " To bolo jediné, čo z nej vyšlo. Harry mi znova stisol ruku a pozrel na mňa. 

"Mama?" Oslovila som ju, keď sklonila hlavu a nervózne trhala papierový obrúsok. Zdvihla hlavu a ja som v jej očiach zbadala slzy.

"Mami!" Ozvala som sa ľútostivo. Zľakla som sa, že je niečo zle. Čo ak jej to bude vadiť? Čo ak mi vynadá? Čo ak jej to bude prekážať? 

"Prečo plačeš?" Spýtala som sa, keď stále nič nepovedala. Harry celú dobu mlčal. Chudák, bol úplne vyvedený z miery. Stískal mi ruku len aby zahnal nutkanie znova si rozškriabať hánky.

"Netušila som... " Začala mama a utrela si slzy.

"Veď si sa na neho hnevala! Ako to... " Usmiala som sa ale stále som sa cítila neisto.

"Hnevala. Ale stalo sa toho toľko." Posledné slová som zašepkala a spomenula si na udalosti, o ktorých mama nevedela. 

"Prosím, nehnevajte sa. Sám tomu poriadne nerozumiem, ale proste sme sa do seba zaľúbili." Mama sa na neho usmiala a takmer sa rozosmiala.

"Ale prečo by som sa hnevala?" Načiahla ku mne ruku a ja som jej s radosťou podala svoju. Následne si utrela mokré líca a nadýchla sa.

"Tak. Dosť bolo sentimentu." Oprela sa rukami o stôl a so záujmom sa na nás zahľadela.

"A teraz mi všetko porozprávajte." Harryho stisk konečne povolil a uvoľnil sa. Kútiky sa mu zdvihli a mame venoval úprimný úsmev.