Bezradní

- 10 -

"Dve pivá na trojku." Zahlásil mi Teo spred baru a oprel si hlavu do dlaní. Hneď." Začala som čapovať a spýtavo som sa na neho pozrela.

"No tak to vysyp. Vidím, že odo mňa niečo chceš."

"Potrebovala vy som, keby si mi pomohol odniesť zopár vecí z garáže ku mne domov."

"Prečo to tam nenecháš? Dve škatule si si vzala, naozaj to potrebuješ všetko?"

"Nenechám to tam." Odporovala som mu.

"Prečo nie? Neplatíš za to a môžeš si kedykoľvek vziať, čo chceš. Je to ideálne riešenie."

"Podľa teba to tam mám nechať? Mám prenechať veci svojho brata tomu debilovi?"

"Kľúče máš predsa ty, nie?" Prikývla som a podala mu plné poháre. Bola to síce pravda, ale nevedela som dokedy. Harold sa tých kľúčov bude určite dožadovať.

Na druhý deň som mame pomohla zbaliť sa a takmer všetko sme presťahovali do nového bytu. Čudovala som sa, že sa tam neobjavil Harold. Moje nadšenie z jeho absencie však vyprchalo na ďalší deň. Mala som voľno a tak som sa hneď ráno vybrala k mame. Tesne pred vchodom som si všimla osobu kráčajúcu za mnou. Bol potichu ako myš, takmer som sa vydesila, keď som ho zazrela kútikom oka.

"Ježiši! To ideš za mnou celú cestu?"

"Nie. Mám lepšie veci na práci než ťa sledovať." Odvetil mi s malým úsmevom.

"O tom pochybujem." Odvrkla som a pridala do kroku. Harold sa šuchtal stále rovnakým tempom a ja som mu zavrela dvere pred nosom so širokým úsmevom. Ruky mal vo vreckách a na hlave čiapku ako obvykle. Neviem či kvôli tomu, že mu bola zima, alebo už plešatel. Zabočil na chodník ku vchodu, sledovala som ho cez kukátko, keď sa za mnou ozval mamin hlas.

"Čo tu stváraš?" Otvorila dvere namiesto mňa a prekvapene na nás pozrela.

"Vy ste prišli spolu?" Spýtala sa vzápätí a ja som rázne odpovedala.

"Jasné, že nie! Vysvetlíš mi, čo tu robí Harold?" Pri vyslovení jeho mena sa na mňa škaredo pozrel. Dobre som vedela, že to oslovenie nemá rád, Elli mi to kedysi povedal.

"Chcem si vziať jeden stolík. Vieš, ten malý zo spálne. Majitelia ho nechcú a tak si ho dám do bytu. Napadlo ma, že nám s tým Harry môže pomôcť." Znechutene som si vzdychla a pobrala sa na poschodie.

"Prečo si mi to nepovedala skôr? Mohla som zavolať Teovi, alebo poprosiť Brennana. Doslova kohokoľvek." Stíšila som hlas a sama pre seba dodala: "Aj Hannibal by bol lepší než on."

"Nefrfli! Bude to chvíľa." Ubezpečovala ma mama. Len som prevrátila oči do stropu a chytila stolík oboma rukami. Trochu som ním potiahla, ale bol dosť ťažký.

"To sám neunesieš." Oznámila som mu posmešne, ale hneď ma radosť z jeho poníženia prešla.

"Tak mi pomôž!" Chytil stolík na druhom konci a čakal, kým sa znova zohnem k svojej časti.

Radšej som hľadela do zeme, nechcela som sa pozerať na neho.

"Nevyhodíme ho? Na čo ti vôbec bude?" Snažila som sa prehovoriť mamu, keď som dvíhala jednu stranu skrinky.

"Snáď si nemám kvôli jednému stolíku volať sťahovákov?" Nejako sme sa vytrepali na chodbu, ale keď som pred sebou uvidela schody, zdvihla som na Harolda obočie.

"Pôjdem prvý." Navrhol mi, ale ja som potriasla hlavou.

"Zvládnem to." Štekla som po ňom skôr, než sa začal so stolíkom otáčať mojím smerom.

Opatrne som položila nohu na prvý schod. Ruky sa mi pod váhou skrinky chveli. Chvíľu sa mi dokonca zdalo, že ten debil vôbec nič nedrží a celá váha stolíka je len na mne. Ale držal svoju stranu a snažil sa ma odľahčiť. Hľadel pri tom na mňa s mierne pobaveným výrazom, keď som nohou hľadala ďalší schod. Už som sa chystala tam svoje chodidlo položiť, keď som stratila rovnováhu. Stúpila som krivo, zapotácala sa a rukami sa silnejšie chytila stolíka. Harold nebol schopný udržať nás oboch. V panike som sa pustila a presmerovala svoje ruky na zábradlie. Stolík som tým pádom pustila a on to musel urobiť tiež. Skrinka sa zrútila na schody pričom trafila aj moju nohu, skotúľala sa po schodoch a pristála pred dverami na tri kusy. Okamžite som sa chytila za boľavé miesto a nahnevane pozrela na Harolda.

"Prečo si to nedržal poriadne?" Osopila som sa na neho.

"Prečo si ma nenechala ísť prvého?" Vrátil mi rovnako vyčítavým tónom.

"A je po probléme." Zahlásila mama rezignovane, akoby to malo prerušiť vlnu hnevu medzi nami.

"Si totálne neschopný!"

"Hovorí niekto, kto sa potkol na rovnej zemi!"

"Neznášam ťa!"

"Ako by som si to nevšimol!" Po tomto som len naštvane zavrčala a odišla do kuchyne po kus ľadu. Noha ma začínala bolieť a len som dúfala, že skrinka spôsobila len modrinu. Počula som mamin hlas z vrchu schodov.

"Upracem to, Choď jej pomôcť." Ak to robila schválne, aby sme sa udobrili, tak to teda bola poriadne naivná. Sotva sa ten idiot objavil vo dverách prepálila som ho pohľadom. Sadla som si na stoličku a vytrhla mu z ruky vrecko studenej zeleniny, ktoré mi podal z chladničky.

"Nemáš za čo."

"Snáď si nemyslíš, že ti budem ďakovať? Je to tvoja vina."

"Teba fakt baví ma zo všetkého obviňovať, však?"

"To si píš, je to jedna z mojich obľúbených vecí!"

"Bolí to?" Zmenil z ničoho nič tému a pozrel na mňa súcitnými očami.

"Nie!" Zaklamala som, hoci mi ostrá bolesť vystreľovala až do lýtka.

"Fajn. Tak potom už ma nepotrebujete." Pozdravil sa s mamou a odišiel. Nielen, že som kvôli nemu mame rozbila ten stolík, ale ešte som si a ublížila na nohu. Ten chalan je chodiaca katastrofa!