Bezradní

- 6 -

"Ahoj." Pozdravila som mamu, keď mi otvorila dvere. 

"Zabudla si si kľúče? Prečo klopeš?" Neodpustila som si uštipačnú poznámku.

"Pre prípad, že by si mala  návštevu." Nahliadla som do obývačky, našťastie tam nik nebol. 

"Ak narážaš na Harryho.." Spustila mama akoby mi išla dávať kázanie, takže som ju musela stopnúť.

"Áno, presne jeho som myslela. Ale to je fuk. Čo je to?" Ukázala som rukou na krabice v obývačke.

"Bola to otázka času. Pre mňa je ten dom priveľký." 

"Sťahuješ sa?" Prikývla a mierne sa pousmiala.

"Budem k tebe bližšie. Byt je síce maličký, ale pekný. Už sa mi podarilo predať dom." Prekvapene som počúvala jej novinky, v hlave sa mi začali rojiť otázky.

"A čo nábytok? Všetko tam určite nevmestíš?" 

" Dom som predala aj s nábytkom. A nejakým vecí už som sa zbavila." Neviem prečo, ale pri tejto vete ma premkol blbý pocit. 

"Pomôžem ti s balením? Vlastne, možno by som si nejaké veci vzala k sebe." Vykročila som na poschodie a bez váhania otvorila dvere Elliho izby, hoci na mňa mama volala kráčajúc za mnou.

"Zvládnem to aj sama. Nemusíš si robiť starosti..." Zostala som stáť na prahu ako obarená. Elli bol starší, no pre svoje problémy s drogami nemal dosť peňazí, aby sa osamostatnil. A vlastne ani nechcel bývať sám. Mama bola jeho bútľavou vŕbou, vždy sa mohol vrátiť domov. Vedel, že ho nevyženie, nech už bol v akomkoľvek stave. Aj preto ma úplne zarazilo, keď som sa rozhliadla po izbe. Nespoznávala som to tu. 

Steny boli holé, ani stopa po jeho obľúbených graffitoch. Dobre som si pamätala ako ich sám sprejoval na sadrokartónové dosky, ktoré našiel na smetisku. Boli preč. Poličky zívali prázdnotou. Na posteli ležala perina v ružovej obliečke. Ružovej! Toto nebola izba môjho brata. Tak strašne sa mi za ním zacnelo, viac než inokedy. Keď mi chýbal, mohla som sem prísť a aspoň  na chvíľu sa tváriť, že je stále so mnou. Že si ľahneme na posteľ a budeme pozerať film. Alebo mu budem zašívať rifle, ktoré si roztrhol na piatkovej párty. Už som nič z toho nemohla. Jeho svet bol preč a zostala tu len izba s ružovými obliečkami!

"Čo si to urobila?" Šepla som zhrozene. Keď mama za mojim chrbtom mlčala, obrátila som sa na ňu s nahnevaným výrazom.

"Čo si spravila s jeho vecami?" 

"Musela som dať izbu do poriadku kvôli  obhliadkam domu. V predošlom stave by to nikto nekúpil. Poradil mi to ten muž z realitky. Ja.." Ignorovala som jej racionálny argument aj trasúci sa hlas. Možno sa ma v tej chvíli aj bála. Niet divu, mala som náladu, ktorá bola nebezpečná pre každého okolo. Ešte som sa ovládala ale to nemuselo trvať večne. Navyše som vedela, ako mama nenávidí hádky. A najmä teraz, keď som jej zostala už len ja. Lenže môj hnev ako obyčajne vyhral.

"Čo si s nimi spravila? Len mi nepovedz, že si to všetko len tak vyhodila!" Už som zvýšila hlas, na čo si mama založila ruky na hrudi a utiahla sa tak do svojej bezpečnej zóny.

"Nie. To by som neurobila." Opäť žiadna konkrétna odpoveď. Už som toho mala naozaj dosť.

"Tak kde sú?" 

"Dala som ich Harrymu." Zdvihla som obočie a naklonila sa k nej, akoby som jej zle rozumela.

"Prosím?" Cúvla o krok dozadu a so strachom na mňa pozrela.

"Nemohla som si to všetko nechať. Harry sa ponúkol, že si ich vezme. Aspoň na istý čas." Neverila som vlastným ušiam. Prečesala som si vlasy a nervózne prestupovala na mieste. 

"Ty si sa zbláznila? Prečo si mi nezavolala? To si ich musela dať práve jemu? Kedy ich vzal?" 

"Predvčerom?"

"Super! A to si sa ani neobťažovala dať mi vedieť? Ten debil to všetko rozpredá, len aby si mohol kúpiť nejaký matroš! Prečo si mi nezavolala?"

"Nechcela som sa s tebou hádať. Okrem toho, aj ty bývaš v malom byte, kam by si to všetko dala?"

"To je jedno! Nerozumiem, prečo si prosila o pomoc práve jeho. Odkedy Elli zomrel, je tu ten dement ako doma. To s ním spíš alebo čo?" Mama na mňa ublížene pozrela a zaťala päste. Oči sa jej zaleskli a ja som si uvedomila, čo som vypustila z úst.

"Ako môžeš? Finley, ten chlapec mi len ponúkol pomoc. Odišla si nahnevaná, mala som sa ti doprosovať? Nespravila som nič zlé." Snažila som sa upokojiť ale veľmi mi to nešlo. Pohľad na mamu ma oblial studenou sprchou.

"Prepáč. Ja len...Prídem zajtra a pomôžem ti baliť, okej?" Mama sa sotva viditeľne usmiala a ja už som bežala dolu schodmi.

"Kam ideš?" Ozval sa z poschodia jej zmätený hlas.

"Za Haroldom! Odvetila som a zavrela za sebou dvere.