Bezradní

- 34 -

Mamu som po dlhom prehováraní poslala domov a spoločne s Haroldom som zamierila do bytu. Otvorila som dvere a nechala ho vojsť prvého. Vyzul sa a zostal stáť na chodbe. 

"Poď ďalej." Pokynula som mu a pobrala sa kúpeľne. Nepotrebovala som sem ísť, ale chcela som si zavolať. A išlo o hovor, ktorý Harold nemal počuť.

"Čau. Mohla by som u teba zostať pár dní?" Spustila som na Tea, ktorý zmäteným hlasom odpovedal len:

"Čo?"

"Práve idem z nemocnice. Harold je ako-tak v poriadku, ale nemá kde bývať. Nechala by som ho u seba doma, ale nechcem tu s ním byť sama. Mohla by som zostať u teba?" Nasledoval povzdych a chvíľu bolo ticho.

"Neviem, Fin. V poslednej dobe ku mne chodieva Jo dosť často. Nie som si istý, či by jej to nevadilo. Prečo nejdeš k mame?" Uškrnula som sa a upravila si vlasy v zrkadle.

"Mama sa v tom malom bytíku ledva pohne. Okrem toho by ma neustále kontrolovala. Prosím, Teo! Len na pár dní. Jo to vysvetlím. Len ma u seba pár dní nechaj." Prosila som najmilším tónom, aký som dokázala použiť. 

"Tak dobre. Prídeš za mnou do baru?"

"Áno, budem tam o chvíľu. Čau." Zložila som telefón a vybehla z kúpeľne, kde som už bola podozrivo dlho. Harold stál v obývačke pri okne a pozeral von. 

"Nechám ti byt na pár dní. Musím ísť k Teovi. Má nejaké problémy a ..." Neotočil sa na mňa, hľadel von a len tichým hlasom skočil do mojich výhovoriek.

"Chápem to, že tu so mnou nechceš byť. Nemám ti to za zlé." Onemela som. Netušila som, čo mu na to mám povedať. Ticho prerušil on.

"Ďakujem. Sľubujem, že hneď ako zoženiem nejaké peniaze, tak ma tu neuvidíš. A všetky výdavky ti vrátim. Do posledného centu." Cítila som sa previnilo a dotknuto. Vari mal dojem, že to od neho žiadam? 

"Nemusíš. Asi si myslíš, že ma k tomu donútila mama, však?" Pochopila som to z jeho pohľadu. Jasné, vychádzali sme spolu lepšie, ale stále si pamätal moje slová a môj postoj k nemu spred niekoľkých týždňov. 

"To je v poriadku." Otočil sa s jemným smutným úsmevom. Spravila som krok bližšie.

"Nie, to nie je. Nerobím to preto. Zostaň tu ako dlho potrebuješ. A.." Vybrala peňaženku a vytiahla z nej niekoľko papierových peňazí.

"Toto si vezmi." Vystrela som k nemu ruku ale on potriasol hlavou.

"To nemôžem. Fin, nevezmem si ich." Vzala som mu ruku do svojej dlane a doslova mu vtisla peniaze do nej. 

"Sú za tú výstavu. Neminula som ich. A prakticky ti patria, veď to bol tvoj nápad. Ty si to zariadil." Snažil sa mi vykrútiť zo zovretia a vrátiť mi peniaze späť.

"Fin, to nemôžem!" Trval na svojom a začínal ma tým vytáčať.

"Neopováž sa! Mám ti zasa jednu vraziť?" Vyhrážala som sa mu s úsmevom na tvári a ani on sa mu neubránil. Spustil ruku k telu a peniaze si vopchal do vrecka.

"Ďakujem." Prikývla som a pobrala sa do izby. Rýchlo som si do tašky hodila nejaké veci a vrátila sa do obývačky.

"Nechám ti moje kľúče. Od mamy si vezmem náhradné, keby som niečo potrebovala. Budem u Tea, kým ...niečo nevymyslíme. Chladnička je plná, ber si na čo budeš mať chuť." Zdvihol kútik úst, no potom sklonil hlavu a zahľadel sa do podlahy.

"Nemusíš utekať." Vyslovil to tak potichu, že som ho sotva počula ale aj tak sa mi to do uší dostalo. Možno mal pravdu. Možno som utekala. V ten moment som nechcela tráviť noci s ním v jednom byte. Neviem prečo. Možno som sa ho naozaj bála. Doteraz som s ním bola nanajvýš hodinu či dve. Celých niekoľko dní bolo oproti tomu nepredstaviteľných. Ale preč som ho poslať nemohla. Za to by som sa znenávidela. Musela som si byť istá, že má strechu nad hlavou a že má čo jesť. Potom v akom stave som ho našla v garáži som to jednoducho musela mať pod kontrolou. Aj keď som od neho utekala.

"Zastavím sa zajtra. Zatiaľ sa maj." Rýchlo som odtiaľ odišla, akoby som sa bála, že ma zastaví. Mierila som rovno do baru. Teo mi hneď oznámil, že Jo sa za nami zastaví, pretože sa jej môj nápad veľmi nepozdával. Napokon sme to vyriešili tak, že u neho nebudem spať len ja, ale aj ona. Nedivila som sa jej. Boli sme najlepší kamaráti ale ako pravá žiarlivá frajerka ho chcela mať pod kontrolou. Celkom som sa na to aj tešila. Niekoľko dní v ich spoločnosti mi padne vhod. No naše spolubývanie skončilo skôr, než vôbec začalo.